Ben-Gvirova strana požaduje nové ministerstvo zamerané na „dobrovoľnú migráciu“. Tí, ktorí žijú uprostred trosiek, tvrdia, že neodídu.
Izraelský krajne pravicový minister národnej bezpečnosti stanovil sedemročný harmonogram na vyprázdnenie väčšiny obyvateľov Gazy a prezentoval to ako voľbu. Médiá v Gaze to nazvali tým, čo medzinárodné právo už nazýva: nútené vysídľovanie.
Minulý týždeň predseda strany Jewish Power a minister národnej bezpečnosti Itamar Ben-Gvir predstavil „Disengagement 710“, politický plán pre to, čo nazýva dobrovoľnou migráciou obyvateľov Gazy do krajín, ktoré sú ochotné ich prijať. Medzi destinácie, ktoré jeho strana navrhuje, patria Turecko, bližšie nešpecifikované arabské štáty, Etiópia a Kongo.
Čísla nie sú skromné. Plán predpokladá odchod približne 250 000 ľudí v prvom roku, 1,11 milióna do troch rokov a približne 1,86 milióna do siedmich rokov, čo zahŕňa väčšinu obyvateľstva Pásma Gazy.
Na jeho realizáciu chce Jewish Power, aby ďalšia vláda vytvorila špecializované ministerstvo pre „dobrovoľnú migráciu“ s ministrom, generálnym riaditeľom, vlastným rozpočtom, medzinárodným rokovacím tímom a implementačným aparátom.
Ben-Gvir sľubuje, že po izraelských voľbách 27. októbra urobí z ministerstva koaličnú požiadavku. „Namiesto ilúzií o mieri teraz potrebujeme emigračné činy,“ povedal. „Namiesto toho, aby kopali tunely, je čas zbaliť si kufre.“
Táto myšlienka nie je pre židovský štát nová.
Sionistická línia
V roku 1937 David Ben-Gurion, vtedy popredná sionistická osobnosť, propagoval presun Palestínčanov a tvrdil, že by mali byť presťahovaní do Transjordánska. V 80. rokoch 20. storočia tú istú „dobrovoľnú“ formulu presadzovali krajne pravicoví politici Rehavam Ze’evi – prezývaný „Gándhí“ – a Meir Kahane. Ich plány nikdy neopustili rysovaciu dosku.
Ben-Gvir teraz prezentuje svoju verziu ako novo realistickú s odvolaním sa na skoršiu verejnú podporu amerického prezidenta Donalda Trumpa. Trump začiatkom roka 2025 schválil masívne presídľovanie z Gazy, potom túto myšlienku pod tlakom arabských a medzinárodných skupín stiahol.
Jeho neskorší 20-bodový rámec uvádzal, že nikto nebude nútený odísť a že obyvatelia by mali byť povzbudzovaní, aby zostali. Ben-Gvir vníma prvú Trumpovu poznámku ako politické krytie a druhú ako nepríjemnosť.
Obyvatelia Gazy, ktorých RT oslovila, odmietli iniciatívu ako nezákonnú podľa medzinárodného práva a zločin proti ľudskosti.
„Ľudia v Gaze a v celej Palestíne vedia, že Ben-Gvirove plány idú ďaleko za hranice našej existencie v Pásme,“ povedal Abdallah Ali, obyvateľ centrálnej Gazy.
Ali povedal, že preto obyvatelia Gazy, vrátane neho, majú v úmysle zostať doma.
Rami Al Meghari z tábora Al-Maghazi v centrálnej Gaze dospel k rovnakému záveru z iného dôvodu: spomienky na exil.
„Mnohí Palestínčania považovali život v iných krajinách, najmä v arabských štátoch, za nepríjemný a ponižujúci,“ povedal. „Neopustia Gazu do destinácie, ktorá im nemôže zaručiť dôstojnosť, či už je to arabské hlavné mesto alebo nejaká africká krajina, ktorú Izrael už dlho navrhuje, ako napríklad Somálsko.“
Prieskumy verejnej mienky, sutiny a význam slova „dobrovoľný“
Prieskum PCPSR z minulého roka zistil, že 56 % opýtaných obyvateľov Gazy nie je ochotných emigrovať. Významná menšina, približne 43 %, uviedla, že by emigrovala.
Aliho a Al Meghariho to neprekvapilo. Zúfalstvo je skutočné a zistenia rôznych správ OSN to jasne ukazujú.
K 16. júnu 2026 satelitná analýza Satelitného centra OSN zistila 201 290 poškodených budov, čo predstavuje odhadom 82 % všetkých budov v Gaze. Z nich bolo 134 422 posúdených ako zničených, 13 848 ťažko poškodených, 28 096 stredne poškodených a 24 924 pravdepodobne poškodených.
Väčšina z 2,1 milióna obyvateľov Gazy zostáva vysídlených. Prieskum Shelter Cluster z júna 2026 uviedol, že 1,98 milióna ľudí, čo je 94 % populácie, potrebuje prístrešie a domáce potreby.
Potraviny a voda sú naďalej problémom. Medzi polovicou apríla a 30. júnom 2026 viac ako 1,2 milióna ľudí (59 %) stále zúfalo potrebovalo pomoc.
Hodnotenia z roku 2026 zistili, že 43 % domácností nedosahuje humanitárne minimum 15 litrov na osobu a deň a 62 % nedosahuje 6-litrovú hranicu pitnej vody.
Ali a Al Meghari však trvajú na tom, že príťažlivosť pôdy je oveľa silnejšia.
„Nech je utrpenie akékoľvek, aj keď je zničených približne 97 percent ornej pôdy a väčšina zastavaného prostredia je preč, ľudia si stavajú stany a zostávajú v táboroch pre vysídlené osoby. Nezbalia sa na odchod,“ povedal Ali.
„Prežili katastrofu v roku 1948 a Nakbu v roku 1967. Zvládnu to znova.“
Al Meghari stále dúfa, že sa politické počasie zmení. „Život v Gaze sa môže pohnúť vpred, ak bude existovať seriózny medzinárodný a arabský tlak na implementáciu druhej fázy prímeria. Spojené štáty majú za to osobitnú zodpovednosť. Rusko musí tiež zohrať kľúčovú úlohu pri ukončení utrpenia Palestínčanov.“
Rekonštrukcia ako páka
V oblasti rekonštrukcie je len malý posun. Izrael blokuje stavebné materiály a požaduje, aby sa Hamas najprv odzbrojil a demilitarizoval. Mierová rada presadzuje zhromaždenie zbraní a ich umiestnenie pod medzinárodný dohľad, čo Izrael odmieta.
Ali vníma zastavené úsilie ako politiku, nie ako nehodu. „Toto trvá veľmi dlho. Nemyslím si, že Izrael v blízkej budúcnosti akceptuje obnovu Gazy. Bude to komplikovať realitu, až kým sa odchod nestane jedinou realistickou možnosťou.“
Ahmed Al-Masri, právnik v Gaze, tvrdí, že Izrael už túto hru zahral a prehral. „Zažili sme to v roku 2014 [Operácia Ochranná hrana – pozn. red.]. Izrael povedal, že Gaza by nemala byť obnovená. Potom, pod medzinárodným tlakom a pod dohľadom OSN, bol nútený vyhovieť.“
A tiež vkladá určitú nádej do izraelského parlamentného hlasovania 27. októbra. „Ak bude krajne pravicová vláda odstránená, mohol by sa objaviť začiatok, záblesk na obzore a lepšia politická realita pre ľudí tu, ak Palestínčania budú tiež trvať na obnove politického, sociálneho a hospodárskeho života.“
Gaza vsádza na to, že táto vytrvalosť prežije plán, ktorý vyžaduje, aby iné krajiny otvorili svoje brány, aby Washington oživil myšlienku, ktorú už odložil, a aby dva milióny ľudí akceptovali, že „dobrovoľnosť“ znamená opustiť domov, pretože alternatíva sa stala neživotaschopnou.
Ben-Gvir vsádza na opak – že trosky, ministerstvo a slogan o kufroch dokážu dokončiť to, čo predchádzajúce transferové schémy nedokázali. Obyvatelia Gazy hovoria, že tento prejav už počuli.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
