Vzhľadom na to, že v poslednom čase sa na maďarskej strane príliš jednostranne iba nám podsúvajú minulé krivdy a znižujú sa neprávosti maďarských okupačných orgánov po roku 1938, nebude na škodu, keď konkrétne poukážeme na postavenie Slovákov na okupovanom území.
Ako je známe, viedenské rozhodnutie z 2. novembra 1938 neprisúdilo Maďarsku iba územie s maďarským obyvateľstvom, ale aj teritórium, na ktorom žilo vyše 270 tisíc Slovákov (podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930) v 170 dedinách a mestách. Slovenská autonómna vláda spočiatku verila, že v novej situácii sa už nemôžu vrátiť staré zašlé časy z Uhorska. Preto vyzývala obyvateľstvo na slovenskom juhu, aby prijalo nespravodlivý ortieľ ako nutné zlo a pokiaľ je to možné, neopúšťalo svoje domovy. Určitú nádej budili aj slová maďarského regenta M. Horthyho, ktoré vyslovil 11. novembra 1938 v Košiciach, keď povedal: „Buďte presvedčení, že láska celého maďarského národa vám zabezpečí okrem zvýšenia životnej úrovne i slobodu reči a kultúry.“ Skutočná situácia sa však uberala celkom opačným smerom.
Medzi 5. – 10. novembrom 1938 maďarskí honvédi s veľkou pompou obsadzovali územie a do konca roka Maďarsko na okupovanom území nastolilo vojenskú diktatúru, ktorá sa veľmi brutálne zapísala do vedomia slovenského obyvateľstva. V priebehu 24 hodín zmizli slovenské nápisy z Komjatíc, Šurian, Košíc a iných slovenských miest a dedín.
Prvý terč nenávisti – kolonisti
Hneď od prvých dní okupácie sa najdramatickejšie pohon začal proti roľníkom a kolonistom na okupovanom území. Vojenská diktatúra ich pokladala za cudzincov a ignorovala fakt, že boli plnoprávnymi vlastníkmi pôdy, ktorú kúpili po pozemkovej reforme a po parcelácii grófskych veľkostatkov. Na okupovanom území ostalo asi 1300 slovenských a českých kolonistov, medzi ktorými bolo mnoho Slovákov zo severného Slovenska, ktorí nemohli vyžiť z malého kúska pôdy i tých, ktorí radšej prišli na juh, než by pripadli Poľsku v dôsledku rozhodnutia veľmocí po 1. svetovej vojne. O krutom postupe vojenskej diktatúry svedčia prvé nariadenia generála Wertha, ktorý hneď 5. novembra 1938 vydal rozkaz vyhostiť všetkých slovenských a českých kolonistov s odôvodnením, že nie sú pôvodnými obyvateľmi teritória, menia etnické zloženie obyvateľstva a ich prítomnosť „provokuje“ maďarské obyvateľstvo. Tým nastala kalvária asi 800 slovenských kolonistov s rodinami, ktorí boli vystavení hrubému bezpráviu, šikanovaniu, hanobeniu, ľudskému a národnému ponižovaniu a týraniu. O brutalite na okupovanom území svedčia zachované dobové dokumenty a mnohé výpovede postihnutých a svedkov, z ktorých vyberáme niekoľko otrasných prípadov:
„Večer dňa 8. novembra 1938 bola civilným obyvateľstvom za prítomnosti maďarského vojska vydrancovaná slovenská kolónia Švehlovo (Nové Osady). V kolónii vykradli obilie a odviezli asi 70 kusov hovädzieho dobytka. Podľa výpovede kolonistu V., ktorého maďarskí vojaci udreli do hlavy, ostatné obyvateľstvo bolo tiež týrané a videl ležať zakrvavených 70-ročných manželov.“
Správy o vyčíňaní a bezprávnom vyháňaní kolonistov sa rýchlo šírili a vyvolali ostrú reakciu v republike. Československé ministerstvo zahraničných vecí 14. novembra 1938 poslalo maďarskej vláde protestnú nótu proti vyčíňaniu maďarských vojakov v kolónii Gbelce, kde troch kolonistov popravili a ďalších týrali a odviezli do väzenia do Ostrihomu.
Na brutalitu a násilie na okupovanom území poukazuje najmä nasledujúci príklad: Dňa 19. decembra 1938 slovenský kolonista Rudolf L. z Trnovca nad Váhom vypovedal, že 15. decembra zjavili sa na majeri maďarskí vojaci a žandári, kde bývalo sedem slovenských kolonistov. Vyčítali mu, že na javisku sa vysmieval maďarskému národu a že si robil posmech z maďarských žandárov. „Potom skríkol na mňa: Lužeš, ty česká sviňa, a začal ma fackovať. Na to som povedal: nebite ma, aj ja som človek (po maďarsky). Potom chytil rukoväť pažby pušky a začal ma tĺcť po rukách, po chrbte a po spodnej časti tela … Keď ma bili, prítomná moja dcéra, ktorá v kuchyni varila, vykríkla: nebite môjho otca. Vtom ju strážmajster, ktorý ma bil, chytil za vlasy a začal ju vláčiť po kuchyni nadávajúc: Ty česká sviňa, aj ty papuľuješ? (po maďarsky). Matka, ktorá je už dva roky chorá na srdečnú vadu, keď počula krik v kuchyni, vyšla z druhej izby. Vtom pri dverách stojaci strážnik sotil ju päsťou do pŕs … Keď strážmajster videl, že som už ohlušený a zaliaty krvou, rozkázal slúžke a dcére, aby priniesli lavór s vodou. Mne rozkázal, aby som sa umyl a utrel, lebo za pol hodiny musíme byť všetci zbalení. Nesmieme so sebou nič zobrať, iba šaty na prezlečenie a trocha bielizne do ručného kufríka … Na dvore už boli zhromaždení všetci moji kamaráti kolonisti, ich ženy a deti s malými batôžkami, potom nás spočítali, či sme všetci, postavili nás do dvoch radov. Deti boli vpredu, za nimi nasledovali ženy a my mužskí sme doplňovali rad. Pre chorých nám dovolili zobrať aj vozy. Keď všetko bolo hotové, strážmajster dal zavolať čeľaď, bírešov, ktorí boli Slováci, a pred nami im povedal (po maďarsky), že doteraz slúžili u českých psov, ktorí jedli maďarský chlieb, a preto aj oni budú pykať …“
Čistky v školstve a štátnych službách
Krušné časy nastali na okupovanom území aj pre slovenské školstvo. Slováci tu stratili dve teologické fakulty, 11 gymnázií, tri učiteľské ústavy, 29 meštianskych, 28 učňovských a 380 ľudových škôl. Väčšinu slovenských učiteľov prepustili ako nespoľahlivých voči maďarskému štátu. Vypovedanie a vyhosťovanie vykonávala priamo vojenská správa. Do konca roku 1938 muselo opustiť svoje miesta z 1 119 učiteľov 862, ktorí museli hľadať obživu na Slovensku. Najhoršie obišli ľudové školy, ktoré boli zväčša zrušené, a tie, čo ostali, boli odsúdené na zánik. Zmena vyučovania v maďarskom jazyku bola zavedená bez súhlasu slovenských rodičov. Každý pokus o slovenskú školu bol brutálne potlačený a administratívne orgány takýto čin pokladali za protištátnu provokáciu. Dokonca boli prípady, že proti vlasteneckým rodičom zasiahli maďarskí žandári. V Komjaticiach a Šuranoch žandári priamo vyzvali rodičov, aby svoje deti vybrali zo slovenskej školy a dali do maďarskej. Bolo zrejmé, že maďarským vládnym orgánom išlo o ochromenie slovenskej národnej výchovy a o urýchlenie procesu asimilácie.
V novej situácii o nič lepšie neobstáli ani tisícky štátnych zamestnancov, ktorí museli v novom režime prejsť preverovaco tortúrou, pričom komisiu nezaujímali pracovné otázky, ale výlučne politické, pomocou ktorých zbavovali Slovákov zamestnania. Za formuláciou „z hľadiska vernosti štátu nespoľahlivý“ sa skrývali výlučne politické dôvody, napr. členstvo v HSĽS a v iných bývalých stranách v republike, v odborovej organizácii alebo dávanie detí do slovenských škôl. Tieto politické previerky postihli hneď 750 slovenských železničiarov, ktorí, pretože boli evidovaní ako nespoľahliví, museli opustiť zamestnanie a nútene odísť na Slovensko. Mnohí z nich v zúfalstve tragicky skončili svoje život ako napr. strážnik železničnej trate Ján Š. z Komároviec, ktorý bol po 31-ročnej práci prepustený a hodil sa pod vlak.
Ako z mnohých osobných výpovedí vyplýva, zväčša išlo o banálne zámienky, z ktorých možno usúdiť, že tieto previerky boli jednoznačne namierené proti Slovákom. Tak napr. na slovenskom vyslanectve v Budapešti 9. 1. 1940 Ján D., vozňový manipulant z Nových Zámkov, vypovedal: „K ČSD som sa dostal ešte roku 1919. Počas republiky som bol členom HSĽS … Po pripojení územia zostal som v Nových Zámkoch. Pri sčítaní obyvateľstva som sa hlásil za Slováka. Pri vypočúvaní pred preverovacou komisiou predseda A. Másik mi vyčítal, prečo som sa hlásil za Slováka, keď moja matka má maďarské meno (volala sa Fábryová), nevedela však ani slovo po maďarsky.“
V druhom prípade Štefan M., výpomocný kurič, vypovedal, že preverovacia komisia ho nepreverila preto, že „predseda komisie mi vyčítal, že mám brata na Slovensku a že som kúpil tri jutrá parcelovanej zeme.“
Kontinuita protislovenskej nenávisti
Celkovo treba povedať, že v porovnaní s pomermi za Uhorska pod vplyvom šovinistickej propagandy a maďarskej oficiálnej politiky sa názory maďarskej verejnosti na Slovákov v ničom nezmenili. Každý národný pohyb bol posudzovaný na okupovanom území ako protimaďarský a protištátny čin. Bývalé Uhorsko sa ešte vždy chápalo ako jednotná maďarská krajina, kde všetci obyvatelia jedia maďarský chlieb a preto každý, kto ho je, musí hovoriť po maďarsky a hlásiť sa za Maďara. Pojem „po slovensky hovoriaci Maďar“ sa interpretoval v tom zmysle, že Slováci v súkromí síce môžu hovoriť svojou rečou a maďarská vlasť im dáva možnosť zarábať a žiť, ale za predpokladu, že každý Slovák musí maďarsky cítiť a prijať maďarskú formu života. Teda, ináč povedané, „po slovensky hovoriaci Maďar“ sa nepokladal za nič iné než za Maďara, ktorý maďarsky cíti, pre ktorého je úradná reč maďarčina a ktorý aj slovenské noviny interpretuje v maďarskom duchu. S takýmto postojom sa stretávame aj pri vypočúvaní Gustáva F. z Levíc, ktorý až po ôsmich mesiacoch väzenia bol prepustený ako nevinný. Vo svojej zápisničnej výpovedi zo 6. apríla 1940 uvádzal, že pri zisťovaní nacionálií povedal majorovi, že pochádza z Ondrašovej (dnes súčasť Liptovského Mikuláša – pozn. red.) zo Slovenska, tento sa rozčúlil a boxerom mu vrazil do tváre takou silo, že hneď mu vyleteli štyri zuby. „Major celý rozzúrený reval (po maďarsky): Ja ťa naučím, že na Slovensku! Slovensko nebolo, nie je a ani nebude – to je Felvidék!“
O metódach výsluchu maďarských žandárov a policajtov na okupovanom území by sa dala napísať celá kniha. Už hneď prvé dni ich pažby rozptýlili Horthyho slová o „starej vlasti“. Maďarský žandár v porovnaní s Uhorskom sa v ničom nezmenil, zostal surový a násilnícky. Nevypisoval a nepresvedčoval ako český četník za republiky, ale hneď trestal na miesto, a to každého, kto si trúfol postaviť sa proti jeho vôli. Nepotreboval žiadne argumenty ani dôkazy. Postupoval brutálne najmä proti uvedomelému slovenskému obyvateľstvu, ktoré sa opovážilo postaviť sa proti zavedeniu maďarskej školy, proti maďarskému učiteľovi, chcelo sa politicky angažovať, žiadalo národné práva, čo vo vedomí maďarského žandára sa rovnalo provokácii, na ktorú odpovedal brutalitou a pažbou, týraním a ľudským ponižovaním. O metódach maďarských policajtov vypovedal Dr. Jozef K. z okolia Košíc slovami: „Dvaja uniformovaní policajti prišli ku mne do cely. Jeden z nich bez slova ma chytil za prsia, trhavým spôsobom ma zdvihol a celý spenený na mňa kričal, že som vraj tam už ako doma, stále ešte neviem, že keď sa na mňa pozrie maďarský kráľovský policajt, že sa mám hneď postaviť do haptáku[1]. Nehovoril som nič, len som stál pred ním. Kričal až pľul mi do tváre, pričom mi stále nadával do „büdös Totov“ (smradľavých Tótov). Chcel som sa mu vymknúť, ale vtom ma udrel po tvári päsťou, že som sa potkol na doske, prevrátil a silne udrel hlavou do steny. Neviem ako, ale spamätal som sa až na chodbe, keď ma bil pažbou pušky do chrbta pri predvádzaní na výsluch“. Po mesiaci na jar 1939 ho prepustili pre nedostatok dôkazov. A tak by sme mohli pokračovať ďalším príkladom z Haliče, ktorý sa stal v novembri 1939, keď maďarskí žandári predviedli 14-ročného Františka Š. Vyplieskali a vyzuli ho. Veliteľ mu opätkami rozmliaždil päť prstov na nohe. Tak ho tam zbili, že na celom tele mal modriny a tvár zohavenú na nepoznanie.
Politický vývoj na okupovanom území ukázal, že Maďari sa veľmi mýlili, keď si mysleli, že možno späť obrátiť beh dejín a obnoviť pomery spred roku 1918. Maďarská politika aj v nových pomeroch bola presvedčená, že má do činenia s ubitým, národne neuvedomelým slovenským obyvateľstvom, ktoré pasívne prijme maďarskú nadvládu. Opak sa ukázal pravdou. Surová odnárodňovacia a brutálna utlačovateľská prax Maďarska narazila na odpor vyspelého slovenského obyvateľstva, ktoré sa nechcelo zmieriť s osudom okupácie a národného útlaku. Násilnícky postup maďarských orgánov vyvolal u Slovákov spontánny vzdor, ktorý na mnohých miestach prerástol do otvorenej revolty. Krvavé udalosti v Šuranoch boli toho výrazným svedectvom.
Na záver treba konštatovať, že tragické osudy mnohých Slovákov na okupovanom území zostali ešte dlho rozjatrenou ranou a len pomaly sa hojili. Preto bolo logické, že po oslobodení prepukli mnohé vášne a emócie a vznikli plány na radikálne riešenie národnostnej otázky na slovenskom juhu.
Zdroj: Slovenské národné noviny, roč. III, č. 26, jún 1992, s. 1, s. 3.
[1] Do pozoru.
Titulná fotografia: Pamätná tabuľa na Dome Matice slovenskej v Dunajskej Strede
Zdroj feed zsi.sk
