Meno farára Jozefa Kačku je dnes zabudnuté. Kedysi bol však pokladaný za hrdinu, a do konca života aj za najväčšieho slovenského martýra. Jeho utrpenie sa začalo pred 110 rokmi, v lete 1916.
Narodil sa 3. marca 1865 v Likavke Michalovi a Kataríne rod. Kozub. Otec bol chudobným pltníkom. Mal štyroch súrodencov. Po gymnaziálnych štúdiách v Ružomberku, Levoči a Jágri išiel na teológiu do B. Bystrice. Vysvätený bol 20. júla 1887.
Slovák i Slovan – telom i dušou
Od mladosti mal silné slovenské i slovanské cítenie a už v seminári mal nepríjemností kvôli slovenčine. Ako tzv. pansláva ho biskup často prekladal – za 17 rokov prešiel 11 fár.
V r. 1894 bol obžalovaný a postavený pred sedriálny (župný) súd v Banskej Bystrici spolu s 27 Slovákmi pre „poburovanie proti vlasti“. Dôvod? Počas divadelného predstavenia rečnili a spievali po slovensky.
Ešte pred vojnou sa angažoval aj politicky, v rámci SĽS. Kamarátil sa s A. Hlinkom, J. Vojtaššákom či V. Šrobárom. Mal kontakty s predstaviteľmi slovanských národov, o.i. aj s L. N. Tolstojom.
Prišiel s projektom Západoslovanskej únie – štátu Slovákov, Poliakov a Čechov, ktorý by bol v priateľskom pomere s Ruskom. Tak ako Vajanský aj on videl v Rusoch osloboditeľov Slovanov. Takíto ľudia boli označovaní za „panslávov“, čo pre nich mávalo aj trestnoprávne následky (čosi podobné ako dnes tzv. „extrémisti“).
Protislovenská – a protiruská – hystéria sa ešte zvýšila po vypuknutí vojny v lete 1914.
Ako spomína známy maliar Janko Alexy, uvedomelým Slovákom maďaróni nadávali do „pastierov oviec“ alebo ich ako panslávov chceli „vyšupovať do Ruska“. Od r. 1904 bol Kačka farárom na chudobných Donovaloch. Patril medzi kňazov-ľudomilov, ktorí pomáhali každému. Dedinu pozdvihol aj sociálno-ekonomicky.
Od začiatku vypuknutia vojny bol presvedčený, že Dohoda vojnu vyhrá, čo bude aj koniec Habsburskej monarchie. S týmto názorom sa ani netajil – tu bol smelší a aktívnejší ako Hlinka. V r. 1915, počas ruskej ofenzívy, očakával príchod Rusov. Vyzýval mužov, aby šetrili slovanské životy, nestrieľali do Rusov. Nie všetci farníci však zdieľali jeho presvedčenie. Vtedajší „hazafíci“ (vlastenci z maď. hazafi) videli v Rusoch príšery, ktoré majú „aspoň dve hlavy a len ľudí žerú, aj to neuvarených“, spomínal Kačka. Odhováral ľudí od upisovania vojnových pôžičiek. Už od začiatku vojny bol pod dohľadom polície a často udávaný. O tých napísal: „Roznášali to všade, čo my hovoríme, poprekrucovali naše reči, ba ešte aj pridali“.
Od 29. mája 1916 bol úradne vyšetrovaný. Tu sa uhorské orgány neštítili porušovať ani spovedné tajomstvo. Vyšetrovali totiž všetkých donovalských brancov, či už doma alebo na fronte, ktorí boli predtým u neho na spovedi, aby zisťovali, aké poučenie im kňaz dal (!)
29. júla 1916 Kačku i jeho spolupracovníka, notára Jozefa Messerschmidta, žandári zatkli a odvliekli do vojenského väzenia v Košiciach. Okrem kázní mu priťažilo aj to, že adresy na listy Donovalcov v ruskom zajatí písal po rusky – pre súd to bol dôkaz jeho vlastizrady. Rovnako dôkazom vlastizrady boli aj jeho slová, že „Rusi sú naši bratia“.
Vojenský súd (tribunál) ho odsúdil za velezradu najprv na trest smrti, no po intervenciách vplyvných ľudí (najmä košického biskupa Fischer-Colbrieho) bol zmenený na 15 rokov ťažkého žalára. Zvyšok vojny prežil v Leopoldove. Ak by v r. 1918 vojna neskončila, väznenie v temniciach by neprežil. Za to, že prežil, ďakoval iba svojej viere v Boha a tiež viere v „hodinu slovanského víťazstva“. Notár Messerschmidt dopadol horšie – teror neuniesol a zbláznil sa.
Na slobode
Kačkova prvá cesta na slobode v novembri 1918 viedla k Hlinkovi. Ako bývalý väzeň nemal strechu nad hlavou, tak štyri mesiace býval u neho. Začali oživovať SĽS a národne prebúdzať kňazov. Verejne sa však potom angažoval už málo, mal totiž podlomené zdravie.
Musel opustiť aj gymnázium v Žiline, kde začal pôsobiť ako profesor náboženstva a slovenčiny (napísal aj Dejiny slov. literatúry). Prekladal z nemčiny, francúzštiny, maďarčiny.
Od r. 1922 bol na fare v Hájnikoch (dnes Sliač), ktorá sa stala ďalším z centier slovenského politického a kultúrneho života. Kačka mal totiž ohromné renomé – dnes by sme povedali, že bol charizmatickou a integrujúcou osobnosťou. Uznávali ho takmer všetci, katolíci, ale aj evanjelici – M. Rázus či J. G. Tajovský. Titulovali ho „náš martýr“, hlinkovci ho označovali dokonca za „patróna väzňov“. Umrel 20. marca 1938 na Sliači, kde aj odpočíva.
Jeho príbeh je aktuálny aj dnes, keď sa znova vedie ťaženie proti Slovákom, keď sa po sto rokoch vrátila vojnová hystéria a vyhľadávajú sa ruskí „agenti“.
Oslobodenia Slovenska z maďarských pút sa Kačka dožil. Nedožil sa však túženého slovanského sveta, čo sklamane priznal: „Od mojej mladosti očakával som spásu a oslobodenie Slovákov od Rusov… A keď vypukla svetová vojna, myslel som, že od východu príde náš deň slobody. V tomto ale, ako sa udalosti vyvinuli, som sa nielen ja, ale premnohí národovci sklamali. Rusi sami miesto nášho oslobodenia upadli do otroctva boľševizmu, a tak na dlhý čas zahatili postup Slavianstva, aký mu patrí v dejinách ľudstva.“
Jeho meno však ostane natrvalo zapísané v pamäti národa…
Zdroj feed zsi.sk
