Obr.: Prezident Dr. Jozef Tiso po svojom zvolení odchádza do prezidentského paláca v štvorzápražnom koči
Keď v auguste 1938 zomieral A. Hlinka, otriasala sa ČSR v základoch. Mníchovskou konferenciou prišla o územia v prospech Nemecka, čím stratila životaschopnosť. Zároveň aj o územia južného Slovenska, keďže Maďarsko si na Mníchovskej konferencii presadilo záväzok na uspokojenie svojich územných požiadaviek voči ČSR do troch mesiacov. Toto oslabenie však umožnilo realizovať autonómiu, ktorú mali Slováci dostať už v r. 1918. Po abdikácii prezidenta Beneša 5. októbra už slovenskí politici na čele s HSĽS viac nežiadali. Zišli sa v Žiline, kde 6. októbra autonómiu vyhlásili. To potvrdila ústredná vláda v Prahe a 22. novembra ústavným zákon schválil aj parlament.
Okrem štátoprávnych zmien prišli v jeseni 1938 aj zásadné zmeny politického systému. Keďže západní spojenci (demokrati) odovzdali ČSR do sféry Nemecka, došlo k zániku parlamentnej demokracie. Aj slovenské strany sa zjednotili, vliali do HSĽS, s výnimkou marxistických strán, ktoré boli zakázané. Nastúpil autoritatívny systém. (Obdobný proces prebehol i v českých krajinách a Podkarpatskej Rusi). Za benešovskou demokraciou, ktorá sa spájala so sociálnou nespravodlivosťou, Slováci ani príliš neplakali. Skôr sa tešili, že konečne majú svoju národnú vládu. Ako skrivodlivosť pociťovali Viedenskú arbitráž z dielne Nemecka a Talianska, ktorou stratili 20% území v prospech Maďarska. (Dôležitý podiel na jej príprave mal aj čsl. poslanec v službách budapeštianskej iredenty János Esterházy). Nechýbalo veľa a v marci 1939 mohlo Slovensko zaniknúť úplne, čo by bolo v záujme maďarskej i poľskej politiky. Slovenskí politici na čele s Dr. Tisom tancovali na hrane žiletky a len vďaka tomu, že Nemecko sa podujalo garantovať existenciu zvyšku Slovenska, mohlo prežiť.
Slovenský snem jednohlasne volí Dr. Jozefa Tisu za prvého prezidenta Slovenskej republiky 26. októbra 1939
Jediný kandidát
Ústrednou postavou drámy v r. 1938/1939 bol Dr. Tiso, premiér a podpredseda HSĽS. V strane vyhral zápas o nástupníctvo po Hlinkovi, ktorý zvádzal s K. Sidorom. S funkciou prezidenta rátala Ústava SR prijatá v júli 1939. Voľba bola stanovená na 26. október. Volili ho poslanci snemu SR 2/3 väčšinou. Tiso ako jediný kandidát bol zvolený hlasmi všetkých prítomných. Akt sa konal vo veľkej aule Slovenskej univerzity (dnes Aula UK). Ako prezident prisahal na Boha, nie na politický režim či na vernosť zahraničným spojencom. Slávnosť prenášal rozhlas, spoločnosť Nástup ho zachytila na filmovo. Po voľbe sa viezol v koči ťahanom záprahom bielych koní, zneli delostrelecké salvy. Na druhý deň celebroval ďakovnú sv. omšu trnavský biskup Michal Buzalka. Paralelne sa konali evanjelické služby božie v chráme na Legionárskej ulici, ktoré viedol biskup záp. dištriktu Samuel Osuský.
Obr.: Staroslovensky – chebom a soľou vitajú v bráne prevého prezidenta Slovenskej republiky 26. októbra 1939
Už 6. októbra pošta vydala známku s portrétom J. Tisa, 26. októbra príležitostnú poštovú pečiatku. Kremnická mincovňa vydala pamätnú medailu i pamätné odznaky. Výtvarník Štefan Bednár (mimochodom komunista a evanjelik) zas deň voľby zvečnil na pohľadniciach s Tisovým portrétom. Udalosť zvečnili aj prominentní básnici (V. Beniak, A. Žarnov a i.). Zákon z 19. októbra definoval prezidentskú štandardu. Pokiaľ ide o vonkajšiu stránku voľby, v uliciach, dopadla nad očakávania dobre. Dojem, aj pre zahraničných korešpondentov, bol impozantný. Kus organizačnej práce spravili uniformované jednotky armády a HG. Do mesta sa hrnuli ľudia zo všetkých kútov vlasti, bolo nádherne vyzdobené a zaplavené slovenskými zástavami Pre Bratislavu to bol jeden z najslávnejších dní v jej histórii vôbec.
Radosť Slovákov z 26. októbra 1939, na rozdiel od neskorších socialistických manifestácií na 1. mája, bola spontánna, nenútená. Ľudia sa prosto tešili z faktu, že po tisíc rokoch majú svojho vladára, človeka takpovediac svojej krvi, navyše kňaza. Nebolo treba ich do ulíc hnať pod hrozbou pokút, zrážok z platu. Aj preto tá ohromná úcta medzi obyčajnými občanmi – zjavná aj na fotografiách. Tiso mal mimoriadnu autoritu už ako človek a kňaz – tým viac ako prezident…
Obr.: Prezident republiky Dr. Jozef Tiso v sprievode predsedu snemu Dr. Sokola pred budovou Slovenskej univerzity po voľbe za prezidenta. 26. október 1939.
Prezident – farár
Kým sa Tiso nepresťahoval do Grasalkovičovho paláca, býval v jezuitskom kláštore. Zároveň si cez víkendy plnil úlohy dekana-farára v Bánovciach n. Bebravou. Ako sa presúval? Ako premiér cestoval obyčajným rýchlikom do Trenčína o odtiaľ motorovým vlakom. A tak aj späť. Keď sa stal prezidentom, štát mu pridelil auto so šoférom. Bez ochranky, akurát pri prezidentskom paláci hliadkoval jeden policajt v civile. Cestou do Bánoviec prezident neraz prikázal šoférovi zastaviť a dal sa do reči s ľuďmi. Bánovská fara sa stala neoficiálnym miestom audiencií. Ľudia z rôznych kútov vlasti sem prichádzali v sobotu večer so žiadosťami, vediac, že po večernej sv. omši Tiso každého prijme. Tieto skutočnosti sa hlboko vryli do pamäti národa, čo neskôr, v r. 1990, priznal aj jeden z Tisových obžalobcov pred Národným súdom, JUDr. Juraj Šujan: „Sympatie k Tisovi sú v našom ľude tak hlboko vžité, až sa stali prirodzenými, aj pokiaľ ide o ľudí, čo nikdy neboli ľudákmi a boli aj povstalcami, ale nie komunistami.“
Zdroj fotografií: Slovenský národný archív
Zdroj feed zsi.sk
