Chmel sa narodil 6. októbra 1953 vo Zvolene, vyštudoval gymnázium v Krupine, na Univerzite Komenského v Bratislave absolvoval odbor výchova a vzdelávanie dospelých. Pôsobil vo viacerých vydavateľstvách, literárnych časopisoch. Je autorom siedmich básnických zbierok. Do poézie vstúpil zbierkou Máš, čo nemáš už v roku 1985. Neskôr vyšli básnické zbierky Ovocnejší strom, Spray, modrá mentalita, O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky a ďalšie.
Patril k najvýraznejším osobnostiam prekladovej literatúry, bol oceňovaný doma i v zahraničí. Venoval sa poľskej, srbskej, chorvátskej a slovinskej literatúre – poézii i próze. Preložil viac ako sto kníh.
Posledná rozlúčka s ním bude 22. mája v bratislavskom krematóriu.
Profil básnika a prekladateľa Karola Chmela
Od svojho vstupu na literárnu scénu začiatkom 80. rokov minulého storočia dôsledne demonštroval dvojrozmerný štatút svojho literárneho prejavu: poéziu a preklad súčasnej slovanskej literatúry. Prekladal zo srbského, poľského, chorvátskeho či slovinského jazyka.
Karol Chmel sa narodil 6. októbra 1953 vo Zvolene. V roku 1978 skončil štúdium odboru vzdelávanie a výchova dospelých na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vystriedal viacero zamestnaní, bol závozníkom, úradníkom, arteterapeutom v psychiatrickej liečebni, robotníkom, vychovávateľom i redaktorom. Pôsobil vo Zvolene, Prahe a v Bratislave.
Od roku 1989 pracoval ako vydavateľský knižný redaktor vo vydavateľstve Smena, potom ako redaktor v časopisoch Fragment, OS – Fórum občianskej spoločnosti, a tiež vo vydavateľstve Kalligram v Bratislave. Svojím erudovaným prekladateľským vkladom z jazykov slovanských národov si získal v odbornej verejnosti veľký rešpekt.
Z poľskej literatúry prekladal diela Tadeusza Różewicza (Profesorov nožík), Marcina Świetlického (Piesne ignoranta), Ewy Lipskej (Sedemnásť červených veveričiek), Olgy Tokarczukovej (Pravek a iné časy, Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď, Empúzion), Małgorzaty Szejnertovej (Ostrov kľúč), Andrzeja Stasiuka (Cestou do Babadagu). Preložil aj fantasy ságu Zaklínač od Andrzeja Sapkowského.
Zo srbskej literatúry preložil diela Danila Kiša (Encyklopédia mŕtvych, Hrobka pre Borisa Davidoviča), Radomira Konstantinovića (Descartova smrť), Davida Albahariho (Cink a iné prózy, Snežný človek, Tma), Boru Ćosića (Musilov notes, Denník apatridu) či knihu Vladimíra Pištala s názvom Tesla, portrét medzi maskami.
Z chorvátskeho jazyka to boli diela Daše Drndićovej či antológia chorvátskej poézie Útecha chaosu, zo slovinčiny eseje Aleša Debeljaka (Kozmopolitická metafora, Temné nebo Ameriky), prózu Andreja Blatnika (Tao lásky), ale aj knižné výbery z poézie Edvarda Kocbeka, Dane Zajca či Tomaža Šalamuna.
Popri desiatkach knižných a stovkách časopiseckých prekladov sa venoval aj vlastnej tvorbe. Ako básnik debutoval v roku 1985 zbierkou básní Máš, čo nemáš. Nasledovali zbierky Ovocnejší strom (1989), Spray, modrá mentalita (1998), O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (2004), Chiaroscuro (2009), Batéria (2014) či básnická kniha Platforma z roku 2018.
Blízka mu bola aj básnická skratka v podobe haiku. Patril k autorom začlenených v zbierkach Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011), a Haiku, haiečku, haiku zelený (2011). Básne mu vyšli aj časopisecky alebo v antológiách v prekladoch do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, taliančiny, maďarčiny, poľštiny, srbčiny, ukrajinčiny, slovinčiny, bulharčiny, češtiny.
Karol Chmel získal Cenu Zbigniewa Dominiaka za najlepšie preklady poľskej literatúry do slovanských jazykov. Udelili mu ju v Lodži 25. mája 2003, pričom išlo o historicky prvý ročník tohto ocenenia. Dostal aj cenu ZAIKS za preklady z poľskej literatúry do slovenčiny (2011), cenu srbského P.E.N. klubu za preklady zo srbskej literatúry (2008). Ocenili ho aj viacerými prémiami Literárneho fondu či Cenou Toneta Pretnara s titulom Ambasádor slovinskej literatúry (2015).
Zdroj feed teraz.sk
