Moje prvé voľby tri mesiace po mojich osemnástych narodeninách, respektíve nie moje, lebo ja som nikdy nikam nekandidoval, ale prvé voľby, ktorých som sa ako oprávnený volič zúčastnil, sa konali v novembri 1971. To je dávno, čo…..? Boli to voľby takpovediac totálne – do úplne všetkého, čo vtedy u nás exitovalo nielen na parlamentnej úrovni federálne, ale aj republikovo, krajsky, okresne, mestsky, miestne a obvodne….. to bol ten takzvaný „Národný front Čechov a Slovákov.“ O akomsi národnom fronte dnes nemôže byť ani reči, ani na Slovensku ale ani v Čechách, lebo tam aj tu sme ako voliči medzi sebou tak dokonale demokraticky rozdelení a politicky rozhašterení, že jednotne už nedokážeme vôbec nič. Chvalabohu, že sa pri tom zatiaľ ešte nebijeme.
Volil som v tom sedemdesiatomprvom v mieste svojho vtedajšieho bydliska v Bratislave len o dve ulice ďalej na Leškovej. Išli sme tam všetci traja spoločne – moji rodičia a ja. Bola to skrátka taká víkendová rodinná akcia. Aká bola voličská účasť? Úžasná, o takej dnes môžeme iba snívať, tak sme vtedy boli občiansky jednotní a uvedomelí. Na Slovensku 99,54%, v Čechách 99,41%. Nevolil len ten, kto bol na smrteľnej posteli, na intenzívke alebo ho práve v narkóze operovali. Predvolebné obdobie bolo oproti dnešku markantne pokojnejšie, to sa dnes s minulosťou nedá ani porovnať. Nikto vtedy nikoho neneurotizoval, neprala sa ničia špinavý bielizeň verejne v médiách, neštvalo sa jeden proti druhému a jedni proti druhým alebo tretím, ako sa to teraz deje na sociálnych sieťach, v médiách a na nenávistných mítingoch na uliciach a námestiach. Tie síce chvalabohu ešte nevyzerajú ako horiace a dymiace ulice francúzskych miest, kde sa to už nápadne podobá na vojnovú zónu na Ukrajine, ale modlime sa – tí čo sa modliť vieme – aby to u nás nikdy nevyzeralo tak, ako v Paríži a ďalších frnacúzskych mestách. Revolúcia, na ktorú už pomaly každý zabudol, sa zrejme po viac ako dvestopäťdesiatich rokoch do Francúzska vracia, čiže vracia sa tam, kde sa ako vzor slobody a demokracie zrodila.
Budúci týždeň samozrejme voliť opäť pôjdem, to sa rozumie. Viem koho voliť a prečo. Nepotrebujem na to sledovať večer čo večer všetky tie volebné diskusie s vyštafírovanými kandidátmi v iných župách, stojacimi za pultíkmi televíznych štúdií ako dvanásti mesiačikovia, kde má každý desať nervóznych minút, aby o sebe presvedčil lepšie ako ten druhý. Čo ma čo má zaujímať kto kandiduje v nejakej inej župe, napríklad v tej košickej, lebo ja teraz žijem v Žilinskej župe a v tej je situácia jasná. Chce to tu skrátka zmenu, len toľko vám poviem. Som síce za účasť žien v politike, mám ženy od útleho detstva mimoriadne rád a nie som rozhodne žiadny mizogín, ale teraz to tu potrebuje zase chlapa. Táto moja hornatá župa je zaujímavá a rozlohou pomerne veľká – tiesnime sa v nej od národne orientovaných kysuckých katolíkov, cez ešte vzorovejšie veriacich katolíkov na Orave, až po našich bratov – osvietenských liptovských evanjelikov okolo Mikuláša. Má to tu čo do pestrosti naozaj niečo do seba, verte mi. Ak by som žil v rodnej Bratislave, tiež by som vedel koho tam voliť za župana a primátora.
Na obecnej úrovni mám už dávno jasno pokiaľ ide o to koho voliť. Dúfam len, že Slováci nebudú vo volebnej miestnosti zmätkovať ako obvykle a nepohádžu svoje hlasovacie lístky do nesprávnej urny keď sa spoza plenty vynoria, lebo tým svoj hlas zneplatnia. Tie urny budú farebne odlíšené, pamätajte.
Viem aj to, koho budem voliť budúcu jeseň, ak dožijem. Už, aby bolo po voľbách, týchto terajších, aj tamtých.
Zdroj telegram
