Toto je nebezpečný mýtus, ktorý drží Ameriku ako rukojemníka

Spojené štáty sú chytené do pasce, ktorú si sami vytvorili. Chcú si zachovať svoje jedinečné postavenie vo svetovej politike a zároveň sa oslobodiť od rastúceho bremena, ktoré toto postavenie ukladá. Washington však nenašiel žiadny spôsob, ako to urobiť, okrem toho, že čoraz hlasnejšie trvá na svojej vlastnej nadradenosti, takže výsledkom je, že Amerika sa ešte pevnejšie drží práve tej úlohy, ktorú mala vedome začať opúšťať už dávno.

Existuje starý príbeh z „Príbehy strýka Remusa“, slávnej zbierky amerického spisovateľa Joela Chandlera Harrisa, v ktorom Br’er Fox postaví pri ceste čiernu bábiku vyrobenú z dechtu a terpentínu, aby chytil Br’er Rabbita. Králik bábiku pozdraví, pomýli si jej mlčanie s hrubosťou, nahnevá sa a udrie ju. Jeho labka sa zapichne, takže udrie znova, a druhá labka sa zapichne a čím zúrivejšie bojuje, tým viac je chytený do pasce.

Takto čoraz viac vyzerá americká politika v boji o zachovanie hegemónie. USA sa zasekli vo svojej vlastnej globálnej úlohe. Chce sa vyhnúť nákladom na udržanie tejto úlohy, ale každý pokus o to ho len ďalej zamotáva. V snahe brániť „dechtové dieťa“ globálneho primátu je Washington nútený do podnikov, ktoré sú nákladné z vojenského hľadiska aj pre jeho reputáciu.

Najnovším príkladom je nevyprovokovaný útok USA a Izraela na Irán. Washington by zjavne radšej nebol zatiahnutý do širšej blízkovýchodnej krízy, no opäť konal spôsobom, ktorý takéto zamotanie robí pravdepodobnejším. Chce hegemónske privilégiá bez záväzkov, ale tieto dve veci nemožno oddeliť.

V boji s týmto dechtom pokrytým strašiakom USA poškodzujú nielen svojich zjavných rivalov, Rusko a Čínu, ale aj širší medzinárodný poriadok. V centre tohto poriadku stojí systém OSN a inštitúcie vybudované po druhej svetovej vojne. Tieto štruktúry dlho slúžili západným záujmom, ale poskytovali aj určitú mieru predvídateľnosti. Teraz ich podkopáva tá istá mocnosť, ktorá kedysi tvrdila, že ich bráni.

Rusko, Čína a mnoho ďalších štátov sa na tento proces pozerajú so zmiešanými pocitmi. Nikto nemá záujem na náhlom kolapse americkej moci, a ešte menej na kolapse samotného amerického štátu, pretože Spojené štáty boli po celé storočie ústredným faktorom globálneho rozvoja a veľkej diplomatickej hry. Ich náhly zánik by nevytvoril slobodu, ale skôr chaos.

Zároveň je zrejmé, že americký boj o zachovanie hegemónie ju oslabuje, ale tento proces sa nedá jednoducho zvrátiť. Spojené štáty sa snažia preformátovať svoju globálnu prítomnosť, pretože už nemajú zdroje na udržanie modelu angažovanosti, ktorý sa objavil v druhej polovici dvadsiateho storočia. Ich ekonomický model vykazuje len málo známok toho, že by bol schopný transformácie potrebnej na obnovenie „zlatých rokov“ globálneho líderstva. Apel na moderné technológie, nech sú akokoľvek hlasno propagované, vyzerajú skôr ako dočasné prostriedky na zabránenie hlbším zmenám než ako vážna obnova americkej moci.

Rusko, Čína a mnohí ďalší preto sledujú vnútorné ťažkosti Ameriky s určitým uspokojením. Očakávajú, že postupné oslabovanie pozície USA nakoniec umožní hovoriť s Washingtonom za rovnocennejších podmienok a formalizovať spravodlivejší svetový poriadok.

Čína vyjadruje túto pozíciu najjasnejšie a v porovnaní s Ruskom je Peking v pohodlnejšej pozícii. USA zostávajú hlboko ekonomicky prepojené s Čínou, a preto sú opatrné pri podnikaní skutočne nepriateľských krokov a východná Ázia tiež nemá špecifický problém Európy: nie sú tam žiadni americkí spojenci, ktorí by tak dychtivo ako niektoré európske štáty eskalovali napätie pre svoje vlastné politické účely.

Čína si tiež zvykla na prítomnosť významných amerických vojenských síl v blízkosti svojich hraníc. Dokonca aj Taiwan, hoci je politicky citlivý, nie je v Pekingu vnímaný ako neriešiteľný vojenský problém, pretože čínski lídri sa zdajú byť presvedčení, že v prípade potreby by mohli túto záležitosť vyriešiť silou. Ich stratégiou je zatiaľ zdržanlivosť a sledovanie, ako USA vyčerpávajú svoje zdroje, vyhýbanie sa zbytočnej konfrontácii a dosahovanie víťazstva bez bitky.

Tento prístup sa odráža v čínskom jazyku „základných záujmov“. Peking signalizuje, že bude vážne reagovať iba vtedy, keď sa krízy dotknú jeho bezprostredného strategického okolia. Zatiaľ čo niektorí pozorovatelia túto zdržanlivosť kritizujú, čínske úrady sa touto kritikou nezdá byť zvlášť znepokojené.

Dlhodobá hra Číny však nie je bez nebezpečenstva a najväčším rizikom je, že Japonsko a Južná Kórea by sa mohli nakoniec pokúsiť získať vlastné jadrové odstrašujúce prostriedky, ak by americká moc naďalej oslabovala. Ak by sa tak stalo, Čína by čelila strategickému problému oveľa väčšiemu ako Taiwan. Peking je tiež zraniteľný voči škodám spôsobeným nevyspytateľným správaním Ameriky v globálnej ekonomike, pretože vnútorná stabilita Číny spočíva na rastúcej prosperite jej obyvateľstva a táto prosperita vo veľkej miere závisí od zahraničného obchodu a priemyselných väzieb. Čím viac Washington destabilizuje svetovú ekonomiku, tým väčšie sú priame a nepriame náklady pre Čínu.

Aj pre Rusko prináša americké správanie strategické príležitosti aj vážne riziká. Oslabenie kontroly USA nad Európou by paradoxne mohlo urobiť západnú Európu nebezpečnejšou, pretože jej elity, zbavené jasnej americkej disciplíny, by mohli byť v pokušení k ešte bezohľadnejšej konfrontácii s Moskvou. Už teraz vidíme vážnu militarizáciu, neustále reči o vojne a zámerné podnecovanie protiruskej hystérie na celom kontinente.

Nedá sa vylúčiť, že ďalší pokles amerického vplyvu na spojencov by sa mohol stať spúšťačom nebezpečnej eskalácie v Európe. Platí to najmä preto, že samotní Američania čoraz častejšie hovoria, že nemajú v úmysle niesť plnú zodpovednosť za bezpečnosť svojich tradične bezohľadných partnerov.

Ekonomické dôsledky sú tiež bolestivé. Tlak USA na globálnu ekonomiku spolu s mnohými sankciami uvalenými na Rusko mal negatívny účinok, hoci nie zďaleka taký závažný, ako Washington očakával. Rusko sa prispôsobilo, ale náklady zostávajú reálne.

Hra, ktorú musia Rusko a Čína hrať, zatiaľ čo Amerika bojuje so svojím vydechovaným strašiakom, je teda opodstatnená aj riskantná. Oslabenie hegemónie USA otvára cestu k vyváženejšiemu medzinárodnému poriadku. Rozsah americkej prítomnosti vo svetových záležitostiach však znamená, že prechod nemôže byť jednoduchý ani bezbolestný.

Zmena tejto reality si bude vyžadovať disciplínu a mimoriadnu diplomatickú trpezlivosť.