Už dve politické strany alebo hnutia sú viac než dosť, tri strany je kritické množstvo a všetko nad tri hotová katastrofa. Dajte na mňa, je to tak. V tomto prípade mám pravdu. Napokon aj jedna pozorná čitateľka, respektíve diváčka, pod ktorýmsi mojím komentárom na YouTube nedávno napísala „Zoldy sa nezvykne mýliť“. To by som síce netvrdil, ale dosť často pravdu predsa len mám. Ak nie hneď, tak po čase.
Spomeňte si len pekne na parlamentné voľby v marci 2012. Tie voľby vtedy vyhrala strana Smer-SD v sólovom úniku strhujúcim spôsobom so 44 a pol percentami a s elegantnými 83 kreslami v parlamente. Čiže čistá pohodlná parlamentná väčšina. To sa to vtedy vládlo, čo? Na ústavnú väčšinu to síce nebolo, ale ten historický výsledok už nikto nikdy na Slovensku neprekoná. Ficov Smer potom vládol celé štyri roky sám a psychika značnej časti obyvateľstva Slovenska bola tým pádom ušetrené nekonečných vyčerpávajúcich nervákov s všelijakými napätými koaličnými radami, nervy drásajúcimi vnútro-koaličnými šarvátkami, vydieračskými egami a vyčerpávajúcimi spormi a ťahanicami kadejakých karieristických megalomanov. Skrátka vláda jednej strany, či sa ti to páči alebo nie. Prečo sa už Smeru nepodarilo v ďalších voľbách ten zázrak zopakovať, to by stálo za serióznu analýzu. Lebo po ďalších voľbách v roku 2016 bola znovu nutná až štvorčlenná vládna koalícia a bolo definitívne po selanke.
Pred desiatimi rokmi, len si to predstavte, vlastne ani neexistovali Šimečkovi progresivisti a celé to ich dnešné PS, lebo vtedy ešte viaceré ich mladučké kádre stážovali kdesi na amerických univerzitách a vo všelijakých think tankoch a ľudsko-právnych mimovládkach, kde sa pod starostlivým dohľadom Marty a Martina Šimečkovcov pripravovali, respektíve boli pripravované, aby sa postavili na čelo Sorošovej občianskej spoločnosti a pokúsili sa odstrániť konečne z cesty národnejšie orientovaný „anachronizmus“ v podobe Roberta Fica s jeho Smerom-SD.
Nech ma nik nepresviedča, že to štvorročné vládnutie s Bugárom a Dankom bolo vtedy bez problémov a idylické, lebo nebolo. Čoraz sebavedomejší Andrej Danko pomaly vystrkoval rožky, dorastal na svoj dnešný desivý formát a začal politicky vydierať takmer tak, ako ho poznáme v súčasnosti. Nevypočítateľný Béla Bugár so svojím roztomilým prízvukom a ironickým úsmevom hral v koalícii frajera a tiež v nej robil svoj diel neplechy, aby dnes ako blahosklonný neškodný starý oco a múdry „Béla bácsi“ komentoval u kamoša v komerčnej telke z bezstarostného nadhľadu celé súčasné dianie.
V roku 2020 sa sformovala tá najšialenejšia vládna koalícia, posplietaná pod vedením Matoviča z viacerých strán, aká kedy národ pod Karpatským oblúkom postihla. Horšie ako živelná pohroma. Nastúpili s ňou bezmála štyri roky stredoeurópskej doby temna, z ktorej sa Slovensko bude spamätávať a dokonsolidovávať ešte dlho za horizontom roku 2040. Treba priznať, že tú koalíciu, okrem totálnej neschopnosti a odbornej nespôsobilosti jej lídrov, porazil za cenu mnohých nevinných obetí aj nikým neočakávaný, umelo vyrobený démon s názvom Covid-19. Po predčasných voľbách to na jeseň 2023 vyzeralo na príchod akejsi oslobodzujúcej „Bratislavskej jari“. Chvíľu tu bol blahodarný pokoj, skoro ako počas rekonvalescencie v špičkovom alpskom sanatóriu na liečbu najťažších nervových porúch, až kým nastúpili na scénu kolosálne egá niektorých členov terajšej vládnej koalície. A bolo po prísľube definitívneho raja na zemi. Do toho sa zamiešali mocibažní Progresivisti, pozviechal sa dokonca aj „odstáty“ kazisvet Matovič, spolu s Naďovými oráčmi, až jedného májového rána komusi domagorenému prdlo v Leviciach v bedni, vytiahol spod vankúša naolejovaný revolver a poď ho do Handlovej na poslednú jazdu svojho života autom, spáchať tam na námestí atentát na premiéra. Teraz za to zaslúžene sedí. 1/2
Zdroj telegram
