Prestavujeme novú zbierku poézie Revizionistické verše (1938 – 1945), ktorú je možné získať tu: Revizionistické verše (1938 – 1945)
Tragické udalosti z rokov 1938/1939, ktoré územne okyptili našu krajinu – Mníchovská dohoda, Viedenská arbitráž, strata južných území, aj vpád 40 tisíc maďarských vojakov na východné Slovensko („Malá vojna“) v marci 1939, boli medzníkmi, ktoré sa hlboko zapísali ako na politickú mapu tak i do pamäti národa. Nechýbalo mnoho a Slovensko, ktoré sa na krátky čas vynorilo z dejín medzinárodnej anonymity – najprv dosiahnutím autonómie v Česko-Slovensku v októbri 1938 a onedlho v marci 1939 aj úplnou štátnou samostatnosťou – mohlo rovnako rýchle z mapy Európy aj zmiznúť.
Záujem na jeho nebytí – ako subjektu – mali totiž v prvom rade jeho susedia. Maďari. Tí ho vo svojej nacionálnej zaslepenosti, pokladali iba za tzv. Felvidék, integrálnu súčasť „Veľkého Maďarska“. O mnoho milosrdnejšia k Slovákom nebola ani poľská politika, ktorá dlhodobo snívala o spoločnej hranici s Maďarskom a „poškuľovala“ po pripojení severných území Slovenska – Kysúc, Oravy či Spiša. Česká politika ho zas videla len ako etnografické územie v rámci „Českého“ štátu a dlho odmietala Slovákom priznať práva národa.
Veľká dráma rokov 1938/1939 bola nespočetnekrát zachytená vo vedeckej, odbornej, spomienkovej literatúre. Výrazne sa však odrazila aj v poézii. Spoločným motívom azda všetkých básní, ktoré na tému územných strát a prenasledovania Slovákov vznikli, je rozhorčenie a bolesť. Okrádanie, ponižovanie a masové vyháňanie Slovákov – za mlčania zvyšku Európy – boli totiž faktami, ktoré nemohli nechať básnikov ľahostajnými. Streľba pred kostolom v Šuranoch do veriacich, v dôsledku ktorej zomrela mladučká Mária Kokošová, pripomenula streľbu z Černovej v roku 1907. Kým maďarská strana sa opájala radosťou a nadšením nad ziskom nových území – a svoje krivdy, násilnosti a zločiny voči susedom i menšinám si neuvedomovala – inak to bolo na slovenskej strane. Tá neprávosti vnímala veľmi citlivo a ich odraz nachádzame zachytený aj v poézii. Okrem bolesti a rozhorčenia sa však u nich objavuje aj pevná nádej, že ide len o dočasný stav, o neprávosť, akú nie je možno udržať trvalo, ktorý musí byť zmenený, revidovaný. (Práve s tým súvisí aj samotný názov zbierky).
Okrem záboru v prospech Maďarska bola pre Slovákov veľmi tvrdou aj rana z Poľska. Jednak preto, že severná hranica Slovenska, s Poliakmi, bola tisíc rokov – až do roku 1920 – jasnou, rešpektovanou a stabilnou. A tiež preto, že Poliakov pokladali skôr za spojencov než protivníkov a jednoducho a z tohto smeru územné požiadavky nečakali.
Sú tu aj básne týkajúce sa Malej vojny (marec – apríl 1939), vrátane bombardovania Spišskej Novej Vsi, či také, čo mapujú každodenné pomery na Maďarmi okupovanom území.
Zbierka obsahuje dovedna 265 strán a 143 básní. Medzi desiatkami ich autorov nachádzame tie najväčšie mená slovenskej poézie, ale aj menej známych autorov; katolíkov i evanjelikov, hlinkovcov, agrárnikov, komunistov i bezpartajných. Slovenská inteligencia, slovenské elity, boli tvárou v tvár smrteľnému ohrozeniu svojho národa a krajiny (aspoň začas) jednotnými…
Zbierku možno pokladať v prvom rade za kroniku doby, za krištáľovo čistý hlas svedomia národa – básnikov. Ale zároveň je pre nás dnes aj výzvou svoju rodnú vlasť milovať, ctiť si, upevňovať jej existenciu. A napokon, je aj výstrahou pred tým, aby sa tragédia z novembra 1938 neopakovala…
Martin Lacko
Zdroj feed zsi.sk
