Boje vyvolali pokus o prevrat zo strany pravicovo orientovaných dôstojníkov armády v Španielskom Maroku, ku ktorému sa následne pridávali aj na území kontinentálneho Španielska. Povstalci ovládli počas troch dní Maroko, veľkú časť severného Španielska a niekoľko strategických miest na juhu krajiny, ale definitívne zvrhnúť ľavicovú vládu im trvalo takmer tri roky.
Republikánom sa podarilo povstanie v zárodku potlačiť v niektorých kľúčových regiónoch vrátane hlavného mesta. Madrid dlhý čas odolal aj v obkľúčení a vládnym silám sa darilo aj v ovládaní prístavov. Boje sa ešte viac predĺžili podporou zo zahraničia, republikánom pomáhal Sovietsky zväz, zatiaľ čo Francovi fašistické sily v Nemecku a v Taliansku. Jeho armádne jednotky postupne dominovali aj teritoriálne a v januári 1939 vyzval republikánov na kapituláciu.
Spoločensko-politické pnutia v Španielsku vygenerovali voľby v roku 1931 a od tohto bodu sa priamo odvíja občianska vojna. Voliči sa jednoznačne vyslovili za zrušenie monarchie a vytvorenie liberálneho zriadenia, bola vyhlásená Druhá španielska republika a kráľ Alfonz XIII. odišiel do exilu.
Dianie spočiatku ovládali liberáli zo strednej triedy a umiernení socialisti. Počas prvých dvoch rokov organizované odbory a ľavicoví radikáli presadili rozsiahle reformy, región Katalánsko a baskické provincie zároveň získali prakticky úplnú autonómiu.
Aristokracia, katolícka cirkev a významná časť armádnej elity však republiku odmietali a v novembrových voľbách sa v roku 1933 opäť dostali k moci konzervatívne sily. Franca v roku 1935 vymenovali za náčelníka generálneho štábu armády. Vo februári 1936 však nové voľby priniesli víťazstvo ľavicovej koalície združenej v Ľudovom fronte a ambiciózneho generála preložili na bezvýznamné veliteľské miesto na Kanárskych ostrovoch.
Ďalší armádni dôstojníci v obave pred marxistickou revolúciou začali pripravovať prevrat a Franco sa napokon rozhodol ku sprisahaniu pripojiť. Keďže však 17. júla úrady odhalili plán pripravovaného povstania v marockom meste Melilla, nacionalisti museli konať skôr, čo prispelo k neprehľadnosti, chaosu a nárastu obetí a zranení. Navyše, republikánska vláda v Madride sa o povstaní na marockých územiach dozvedela až krátko po jeho vypuknutí a podnikla príliš malo na to, aby zabránila jeho rozšíreniu na pevninu.
Franco, ktorý si v armádnej sfére opäť rýchlo vybudoval autoritu, odletel medzitým z Kanárskych ostrovov do Maroka, kde pripravoval presun vojska na španielsku pevninu. Bola to veľká výzva, keďže povstanie nacionalistov v španielskom námorníctve väčšinou zlyhalo a vojnové lode republiky zohrali v prvej fáze občianskej vojny významnú úlohu. Franco sa však prejavil ako stratég a v nasledujúcich zimných mesiacoch nacionalistické jednotky po presune cez more rýchlo obsadili rozsiahle oblasti stredného a severného Španielska.
V tom čase, približne od konca októbra 1936, keď už bol Franco uznaný ako vodca Španielska na významných častiach jeho území, začínali svoje vojenské misie medzinárodné brigády. Po boku síl demokratickej Druhej španielskej republiky sa do bojov proti vzostupu fašizmu v Európe zapojilo vyše 50.000 zahraničných dobrovoľníkov, naverbovaných Kominternou (Komunistickou internacionálou). Keďže Francovi nacionalisti sa opierali o pomoc vlád Talianska a Nemecka, španielska občianska vojna sa rozvinula aj do konfliktu medzi európskymi fašistickými a boľševickými mocnosťami.
Medzi najznámejšie udalosti španielskej občianskej vojny sa zaradil 26. apríl 1937, keď republikánmi ovládané mesto Guernica zbombardovali lietadlá nemeckej Luftwaffe, pričom zahynuli stovky civilistov. Takmer úplné zničenie baskického mesta inšpirovalo Pabla Picassa k namaľovaniu slávneho obrazu pod rovnomenným názvom.
V lete 1937 po dvojmesačnom obliehaní padlo Bilbao do rúk nacionalistov a na jeseň ovládli frankisti celé Baskicko. Stále sa im však nedarilo dostať pod kontrolu iné metropoly na čele s Madridom a Barcelonou. V nasledujúcom roku pribúdali krvavé strety a vyčerpaná republikánska armáda napokon v novembri 1938 kapitulovala v najväčšom a najdlhšom konflikte celej vojny, v Bitke o rieku Ebro.
Aj keď sa vláda snažila odolať celkovej kapitulácii, vo februári 1939 dobyli nacionalisti Barcelonu. O niekoľko týždňov neskôr 200-tisíc frankistických vojakov obsadilo Madrid a do Francúzska sa do exilu uchýlili nielen republikánski politici, ale nastala aj obrovská utečenecká vlna. V nasledujúcich dňoch kapitulovali posledné zvyšky republikánskeho odporu.
Španielska občianska vojna trvala približne dva a trištvrte roka. O život v nej prišiel asi jeden milión ľudí, nielen priamo v bojoch, ale tiež v dôsledku hladu, chorôb a ďalších útrap, ktoré vyčerpávajúci spoločenský a politický konflikt priniesol.
Historici odhadujú, že zahynulo aj takmer 10.000 dobrovoľníkov zo zahraničia. Vojna podľa nich poslúžila ako „skúšobný priestor“ pre Hitlerovo Nemecko a Mussoliniho Taliansko, čo vyvolalo medzinárodný ohlas v snahe zachrániť demokratickú vládu republiky, ktorá nakoniec v roku 1939 Francovi podľahla. Španielskeho diktátora zbavila moci vo veku 82 rokov až jeho smrť.
Dejinné záznamy vychádzajú z dátumu 1. október 1936, keď sa stal Franco faktickým vodcom prevratu a v nasledujúcich mesiacoch aj reálnym vládcom čoraz väčších častí Španielska. Čiže, jeho vyše 39-ročná moc trvala až do dňa jeho úmrtia 20. novembra 1975 celkove 14.295 dní.
Zdroj feed teraz.sk
