Vážená pani predsedníčka Sisková,
Som čitateľom Literárneho týždenníka od jeho založenia a sledujem jeho oscilujúcu kvalitu a občas som v ňom niečo publikoval. Naposledy som šéfredaktorovi poslal svoje vyjadrenie v ankete o poslaní LT, čo bolo následne skrátene publikované v LT:
„Vážený pán šéfredaktor,
Ako dlhoročný čitateľ i občasný autor Vám posielam odpovede na anketové otázky dúfajúc v splnenie prísľubu ho publikovať. Tento dovetok prikladám po skúsenosti so šéfredaktorom Slovenských pohľadov B. Šikulom, ktorý vyzval čitateľov na reakciu na Murínov článok o elitách. Napísal som reakciu, skrátil podľa jeho pokynov, no neuverejnil ho. Ani po urgencii členky redakčnej rady prof. M. Bátorovej. To je v rozpore s odbornou morálkou i humánnou morálkou.
S pozdravom
Ján Dudáš
6.1.2023
Odpovede:
„1. Čo pre vás predstavuje vznik a existencia samostatnej Slovenskej republiky?
Vznik druhej Slovenskej republiky je prirodzeným vyústením úsilia národa o svoj štát. Dejiny slovenského národa svedčia o tom, že nadnárodná štátnosť ako v Uhorsku tak aj v Česko-Slovensku bola iba živorením národa a preto mať svoj štát je nutnou podmienkou pre skutočný plnohodnotný život a rozvoj národa za predpokladu jeho humánneho a civilizovaného vedenia plnohodnotnou inteligenciou a politickými silami.
2. Ako vnímate poslanie Literárneho týždenníka, akým témam by sa náš/váš časopis mal venovať a v čom by sa mal skvalitniť?
Literárny týždenník má svoje opodstatnenie v mediálnom priestore kritickou prezentáciou nielen literárnej tvorby domácich i zahraničných autorov, ale aj širšou prezentáciou kultúry i ťažiskových problémov spoločnosti. Autori príspevkov zostávajú väčšinou – povedané lekárskou terminológiou – iba pri anamnéze nedostatkov, vrátane finančného postihu LT, avšak je potrebné stanoviť diagnózu a na jej základe účinnú terapiu. Inteligencia je hlava národa a ak je inteligencia chorá, národ nemôže byť zdravý. Kritika je nutná, bez nej všetko hnije a zahníva, no navyše kritické diela autorov o nedostatkoch našej inteligencie sú tabu v slovenských médiách, čo je kontraproduktívne. A polemika je terra inkognita v našom priestore. Hluchoslepé prístupy neriešia tieto závažné a podstatné spoločenské problémy a tu má Literárny týždenník veľké rezervy pristúpiť k odhaľovaniu podstaty vecí a negatívnych javov ako aj stať sa kondenzačným jadrom zdravých slovenských proslovenských síl.
3. V čom vidíte zástoj súčasného slovenského spisovateľa, umelca a vedca v plnení jeho poslania v súčasnosti a Spolku slovenských spisovateľov, našej najstaršej a najpočetnejšej spisovateľskej organizácie, v podpore súčasného literárneho, umeleckého, kultúrneho a spoločenského života?
Skutočný spisovateľ a skutočný vedec majú nezastupiteľnú úlohu v spoločnosti ako morálny a odborný kompas v realistickom zobrazení súčasného sveta, no žiaľ, sú na okraji záujmu spoločnosti, v ktorej sa násilne pretláča naprogramovaný antihumánny konzumistický štýl života. Rozpad spisovateľskej obce po roku 1989 v epoche naprogramovanej antihumánnej a anticivilizačnej totalitárnej globalizácie nedotknuteľnými je tristný a národu neprospievajúci jav a podriaďovanie sa mnohých vedcov antihumánnym silám svedčí o zrade ich poslania. Žiaľ, navyše, po prvý raz od vzniku druhej SR došlo k trestnému stíhaniu vedca za vedecký výskum a mlčanie o tom svedčí, že najmä veľká časť inteligencie nedospela ešte na úroveň plnohodnotnej inteligencie, akú prezentoval profesor A. Bláha v svojom diele „Sociologie inteligencie, 1937“, ale zostáva na úrovni pampersinteligencie. Ján Dudáš, vedec a univerzitný učiteľ“.
Zaujal ma Váš entuziaizmus a Vaše odvážne konštatovanie: „Ako spisovatelia sme dostali do vienka vzácny dar a ťažký záväzok – byť strážcami pamäti, svedomím doby a slov … Spisovatelia a filozofi boli odjakživa tichými svedkami a oporami v časoch kríz … Dvere do Vydavateľstva SSS a samotného spolku slovenských spisovateľov sú otvorené pre každého, kto chce skôr konštruktívne konať ako naprázdno debatovať a búrať “ (E. Sisková predsedníčka SSS, LT č. 27-28/2026)“, s ktorým možno súhlasiť a nad ktorým sa treba zamyslieť a porovnať so skutočnosťou. Som aj publicista a spisovateľ literatúry faktu o našej súčasnosti (9 kníh). O kvalite mojej spisovateľskej práce svedčia recenzné posudky. Jeden z nich z pera kritického a široko vzdelaného recenzenta mojej knihy „Lexikón menej známych a mätúcich náboženských a sekulárnych pojmov, 2017“ sa vyjadril „ Autor z tejto hromady klamstiev doluje pravdivé pojmy, ktoré následne spracúva do knižnej podoby. Táto kniha je aktuálna a potrebná. Kniha je odvážna a informácie, ktoré sú uvedené v tejto publikácii, boli prevzaté zo serióznych zdrojov“.
V súvislosti s Vaším vyjadrením o úlohe spisovateľa v spoločnosti dodávam:
1)Vaše konštatovanie: „Ako spisovatelia sme dostali do vienka vzácny dar a ťažký záväzok – byť strážcami pamäti, svedomím doby a slov“ vyvoláva otázku –
a) Kto dal „do vienka tento dar spisovateľom“
b) Ako si plnia úlohu „byť strážcami pamäti, svedomím doby a slov“.
Ad a) Nikde som sa nedočítal, kto dal spisovateľom tento dar, skôr ide o ich sebaupredňostňovanie. Spisovatelia rozvíjajú v svojich dielach najmä emocionalitu, sú emocionalisti. Na uvedenú úlohu spoločnosti je určená a kompetentná inteligencia ako korektív chýb a tvorca vízií humánneho vývoja spoločnosti, najmä humanitná. Ona však vytesnila vedecky vzdelanú inteligenciu zo sciences (prírodné a technické vedy) z analýzy spoločenských javov, čo je kontraproduktívne. Fyzik, žiak Rutheforda a úspešný novelista C. P. Snow, tvrdí: „Oprávnene sa možno domnievať, že hlavnou príčinou intelektuálnej biedy v spoločnosti je zaostávanie niektorých humanitných disciplín. Typické vládnuce triedy západných spoločností pozostávajú z absolventov humanitných disciplín a tieto kruhy sú neefektívne a veľmi zle vybavené na to, aby vedeli, čo veda ponúka na riešenie problémov spoločnosti“(Snow http://en.wikipedia.org/wiki/The_Two_Cultures, 1958). Navyše existuje temer absolútna technická negramotnosť väčšiny ľudí z humanitných disciplín.
Ad b) Fakty svedčia, že „Spisovatelia a filozofi boli odjakživa nielen tichými svedkami a oporami v časoch kríz“, ale aj mlčali o krízach a navyše boli aj ich aktívnymi podporovateľmi. Napríklad v 20. storočí popri takých spisovateľoch ako bol M. Rázus, svedomie národa, či iní kritickí realisti Hviezdoslav, Kukučín, Urban, Smrek a ďalší), existuje rad spisovateľov konajúcich v rozpore s ich sebaprezentovanou úlohou „svedomia“ a rozpore s morálkou.
Kde bolo „svedomie národa“, keď sa robila genocída slovenskej inteligencie po roku 1945 a 1948? Je to stále tabu pre „svedomie národa“, ba naopak, určitá časť „svedomia národa „ ho podporuje a adoruje“. Ak ideme do 50-tych rokov minulého storočia, vidíme, že „svedomie národa“ po roku 1948 nielen mlčalo, ale priamo podporovalo represálie pogromistickej KSČ s jej apendixom KSS. „Svedomie národa“, napríklad spisovatelia napríklad L. Mňačko či D. Tatarka ako sluhovia pogromistickej KSČ (Černý 1992) vyzývali v protislovenskej Pravde (so šéfredaktorom z novej národnosti) k masovým represáliám a trestnému stíhaniu nesúhlasiacich s pogromizom KSČ a dokonca tvorili knihy so zavádzajúcimi názvami a režimovou nenávisťou ako je napríklad komunistickou ideológiou presiaknutá Tatarkova Farská republika či Lajčiakova „Súdružka moja zem“.
Nemravnú „demokraciu“ vnútili Slovensku Česi po vzniku prvej vojnovej Č-SR (Krystlík 2008; Romanoff 2022) a „svedomie národa“ to ani dnes kriticky neanalyzuje, navyše priam stachanovsky mlčí a nadto adoruje to, čo nás dnes ničí.
Už na začiatku 20. storočia v tom čase najvzdelanejší Slovák, absolvent univerzity v Lipsku a parížskej Sorbony presnou diagnostikou a kritickým ostrým okom odhalil intelektuálne lenivú a v malých pomeroch zatuchnutú inteligenciu. Skonštatoval: „Avšak na Slovensku veľkí duchovia živnú pôdu nemajú, u nás nie na hodnoty ducha a na rýdzosť charakteru sa hľadí. Často sa do popredia dostávajú piadimužíci, kdežto charakter a génius bývajú nepovšimnutí“ (Lajčiak 1994, s. 64).
Spolu sedem dedičných hriechov slovenského národného života už od stáročí“ odhalil A. Baník (Baník 2000). „Slovensko sa príliš rýchlo stalo priemyselnou krajinou, no kolektívna mentalita ľudí zostala predindustriálnou, vo svojom jadre agrárnou a feudálnou… Za hlavné hodnoty sa naďalej pokladali tie, ktoré boli najdôležitejšími v roľnícko-drevorubačskej spoločnosti… Logickým dôsledkom bolo, že duševná činnosť nikdy nebola uznaná za prácu. Jediným typom intelektuálnej činnosti uznaným kolektívnou mentalitou je len užitá intelektuálna činnosť (lekár, advokát) na rozdiel od bezprostredne nevyužiteľného vedeckého výskumu… Jedinými „intelektuálmi“, ktorých uznáva väčšina obyvateľov, sú zabávači – herci a speváci. Sú dnes jedinými kolektívne uznávanými autoritami. Konštruktívna kritika a polemika absentovali po roku 1946 ako aj po roku 1948 v dôsledku komunizácie spoločnosti, boli programovo vylúčené zo života spoločnosti aj zo života vysokých škôl“ (Bakoš 2004). Hodnotenie literárnej teoretičky prof. Bátorovej: „Dnešní ľudia nevedia v podstate nič o sebe, ani o svete, navyše inteligencia je povrchná a lenivá“(Bátorová 2014.) – hľa ťapákovská inteligencia.
Lajčiak urobil prvý vedecký prístup k realite slovenského života. No ani po sto rokoch sa intelektuálny stav inteligencie kvalitatívne nezmenil i napriek jej kvantitatívnemu nárastu, ako to dosvedčuje dielo umenoteoretika J. Bakoša i iných kritických autorov (Baník 2000; Bakoš 2004; Bača 2006; Dubovský 2022; Dubovský 2023 a iní). Stále pretrvávajú predindustriálne formy jej identifikácie.
Absentujú analyticko-syntetické štúdie o inteligencii, ktoré by prinášali a rozširovali obzor o histórii a stave nielen hlavy spoločnosti, ale celej spoločnosti. A „elita“ je svetonázorovo zmrzačená vždy viac než ľudové masy, lebo je postihnutá „vzdelanovčinou“, nie pravým vzdelaním (Vnútorný Prediktor 2011). Robotník ani roľník nezradí svoju vlasť na rozdiel od námedznej vrstvy inteligencie (Bláha 1937). Kvalita inteligencie je terra incognita pre samotnú inteligenciu, kvalita názoru je terra incognita obdobne ako aj integrita inteligencie. Navyše slovenská a nielen slovenská inteligencia ani nevie, čo je sociálnou úlohou inteligencie (Bláha 1937; Dubovský 2023).
Na jedno z najťažších období Slovenska sa LT díva optikou „jediného správneho názoru“, zakonzervovaného a zatuchnutého z čias diktatúry pogromistickej KSS a to dokazuje, že absentuje objektívna analýza. Nenastala dekomunizácia spoločnosti ani inteligencie. Pri analýze spoločenských javov autori zostávajú len na úrovni anamnézy, chýba diagnóza odhaľovania hybných síl deštrukcie civilizácie, ktorá nie je možná bez poznania geopolitiky (Starikov 2015). Nepriatelia spoločnosti sú mimo záujmu. Absentuje presná diagnóza nepriateľov spoločnosti. To navrhuje, že LT združuje ľudí istého názorového spektra LT a má obrovské rezervy v objektívnom napĺňaní Vami načrtnutých cieľov.
V najnovšej dobe rozštiepenie jednotnej organizácie spisovateľov na viac skupín v roku 1990 svedčí o nejednotnosti spisovateľov a fakty s Domom spisovateľov na Laurinskej svedčia o tristnom stave a úrovni „svedomia národa“ – časti spisovateľov. Alebo nedávno spisovateľ a publicista P. Štrelinger vyhodil svojvoľne zo svojich subjektivistických a neslovenských dôvodov niektorých členov z výboru Kongresu slovenskej inteligencie (Martinkovič 2024) a vyhrážal sa trestným stíhaním tým, ktorí nesúhlasili s jeho diktátorskými manierami. Toť „svedomie národa – demokratický“ spisovateľ.
2) Vaše konštatovanie „Spisovatelia a filozofi boli odjakživa tichými svedkami a oporami v časoch kríz“ ako celok v rozpore so skutočnosťou, fakty hovoria o niečom inom. Napríklad po roku 1948, keď sa genocídou zdecimovaná inteligencia zapojila do služby pogromistickej trockistickej KSČ, spolok pre vedeckú syntézu sklamal, ako o tom svedčí napríklad filozof V. Bakoš v svojom diele „Kapitoly z dejín slovenského myslenia“: „Po puči trockisticko-boľševickej KSČ s jej apendixom KSS vo februári 1948 (Žiak 2004) sa k vykynoženiu nekomunistickej inteligencie pridal aj Spolok pre vedeckú syntézu (Bakoš 2004)“.
Kritická česká ekonómka Šichtařová vydestilovala výstižný výrok: „Všetky úchylné ideológie pochádzajú od akademikov, normálny človek nemá na to čas“. A výroba úchylných ideológií sa deje na pracoviskách najvlastnejších a to filozofie a sociológie, ako tvrdí rozhľadený literárny teoretik Černý (Černý 1992).
Patríme Západu a preto aj slovenskí filozofi nadväzujú svojou činnosťou na filozofiu Západu. A akú má Západ filozofiu, zhodnotil britský historik. Kde vo filozofi i existuje závažná debata na pozadí ohrozenej civilizácie? Iste, sú tu akademické debaty – „mucha bzučiaca vo fľaši“, pustovník so svojím súkromným jazykom.. Filozofia sa ideologicky skorumpovala. Jej degeneráciu výstižne reprezentuje napríklad Russelov výrok: „… sedliacky rozum (t. j. zdravý rozum) stelesňuje metafyziku divochov“. Nezdar cambridgeskej filozofie je stelesnením nezdaru filozofie ako celku (P. Johnson, Nepriatelia spoločnosti, 1999). Filozofia opustila svoje pozície.
Limitným prípadom zrady filozofie je vo Viedni narodený ne-Rakúšan K. Popper s jeho dielom „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ ako návodom na diktatúru „jediného správneho názoru“, čo vyjadruje jeho požiadavka: „ … netolerancia ku kritikom neoliberalizmu musí byť rovnaká, ako netolerancia nacistov k jahvistom alebo väčšia“, teda aj vraždenie. To je návod na fašistickú diktatúru jediného správneho názoru, adekvátne fašizmu, nacizmu a trockistickému boľševizmu či jahvizovanému kresťanstvu, to je zločinná výzva na fyzickú likvidáciu za názory. Tento výrok, požadujúcich pogromizmus a fyzické vraždenie kritikov ideológie s falošným pláštikom neoliberálna „demokracia“, zaraďuje ideológa Poppera medzi nepriateľov spoločnosti, zločincov a dedičných degenerátov (Johnson 1999; Klimov 2023). Je to súčasný dôkaz, že filozofia opustila svoju oblasť a súčasné filozofické fakulty sú nasiaknuté antihumánnou neoliberálnou ideológiou. Medzi svetlé výnimky vo filozofii patrí španielsky filozof Ortega y Gasset (Gasset 1967).
K rozkladu spoločnosti sa pridali aj sociológovia. Profesori sociológie a prezidenti prvej vojnovej Č-SR Masaryk/Redlich (Kalvoda 1998) a Beneš nikdy neuznali za národ Slovákov, aj keď spĺňali atribúty národa – spoločný jazyk, územie a kultúra. Navyše ako jediní vo svete schizofrénne vytvorili umelú novú „národnosť“ z ľudu bez atribútov národnosti, na čo sa celý svet díval s údivom (Jelinek 2009), ktorá ovládala prvú ČSR (Bartoš 2014).
Dnes panuje tabu v sociológii (Bakalář 2003), filozofii i historiografii, ktoré ich vylučuje zo statusu vedeckých disciplín. Ak panuje v nejakej disciplíne tabu, tak takáto disciplína nemôže byť vedeckou disciplínou, ale len nevedeckou ideologickou náukou.
Neoliberálny fašizmus ovládol aj univerzity. Univerzitný punc humanitných disciplín (filozofie, sociológie, historiografie, psychológie i novodobého seminára – politológie), ktoré neposkytujú celostné vzdelanie, iba partikulárne, v ktorých absentuje vedecké vzdelávanie (Snow 1958), v učebných sylaboch fakúlt absentujú vedecké predmety a nespĺňajú päť atribútov najúplnejšej a najvýstižnejšej definície vedy (Wagner 2007), znásilňuje pravdu do obludných rozmerov a robí z nich ľudovú pavedu (Johnson 1999). Tieto výsledky bádania sú v súlade s konštatovaním predsedu Európskej fyzikálnej spoločnosti, že na Západe hodnota pravdy stráca na význame a miesto nej sa vytvára vyfabrikovaná pravda (Wagner 2007). Absencia vedeckého vzdelania sa pre spoločnosť najnebezpečnejšie prejavuje v oblasti práva, ktoré je len duševným remeslom (Vnútorný prediktor 2021). To sú dôkazy, že humanitní vzdelanci, de facto školovanci, prestali byť strážcovia duchovnosti a slúžia „intelektuálnej“ organizácii politických nenávistí a tým sa zriekli ideálov všeľudskej kultúrnosti a civilizovanosti. Stali sa z nich nepriatelia spoločnosti (J. Benda, Zrada vzdelancov,1929; Johnson 1999). A mnohí domáci filozofi ich napodobňujú.
Kde bolo „svedomie národa“ a filozofi, keď v roku 1992 bol prvý politický proces po roku 1989 a to proti vydavateľovi týždenníka Hlas Slovenska a vydavateľstva Agres Martinovi Šavelovi a jeho likvidácii (Nový Slovák, roč. IV. 8.6.1993, s. 9)? Nastalo až hlučné a hlboké mlčanie „svedomia národa“ a filozofov. A čo ďalšie politické procesy nielen s politikmi, ale aj o spisovateľmi a novinármi do dnešných dní? Limitným bol politický trestný proces z roku 2020 na objednávku riaditeľa „Múzea holokaustu v Seredi“ (asi príslušníka novej národnosti) s titulmi pred menom i za menom, teda vedeckým titulom, proti vedcovi za prezentáciu vedeckých výsledkov. Vyfabrikovaný politický proces týmto „vedeckým“ bojovníkom proti vede je založený na vyfabrikovaných klamstvách a deviantnej sofistike právnického žargónu právnikov, ktorí buď nevedia čítať s porozumením alebo sú politickí aktivisti. V politických procesoch po roku 1992 bola porušená ústava, subústavné zákony a medzištátne dohovory, ktorých podpisom sa SR zaviazala ich dodržiavať. „Svedomie národa“ priam stachanovsky mlčí. Páchanie trestných činov OČTK po nástupe Covid teroru po roku 2020 dokonca u najvyšších predstaviteľov štátu je mimo kritickej analýzy a diagnózy „svedomia národa – svedomia doby a slov“. Vágne príspevky na tieto témy v LT či SP sú skôr anamnézou plnou „vaty“ ako diagnózou, pretože hybné sily pracujú s utajenosťou ako modus operandi a „strážcovia pamäti a svedomia“ ich neodhaľujú. A ktoré sily to iniciujú. je mimo záujem „svedomia národa“. Ustráchaná inteligencia nemôže byť ani hlavou národa, ani svedomím národa.
Rozvrat vzdelávania najmä po roku 1989 je zarážajúci. Úroveň činnosti školovaných ľudí v oblasti filozofie na Slovensku je vhodné ilustrovať niekoľkými typickými faktami. Učiteľ filozofie profesor E. Višňovský z Univerzity Komenského v Bratislave v jeho oneskorenej štúdii o problémoch školstva a krízy nielen v akademickom prostredí, ale aj v celej spoločnosti, uviedol: „Čas, keď sa treba pozrieť na celú problematiku oveľa fundamentálnejšie (a fundovanejšie), teda nielen z hľadiska momentálnych operatívnych cieľov či záujmov, ale urobiť vedeckú sebareflexiu nášho akademického života, sa dávno naplnil. Zvlášť pohľad zo strany samotných akademikov na ich vlastnú súčasnú situáciu absentuje takmer úplne“ (Višňovský, Emil a kol., Univerzita, spoločnosť, filozofi a: realita versus hodnoty, Bratislava , Iris 2014, s. 35). Filozofi by mali byť v predstihu pred spoločenským vývojom, mali by vytyčovať smery humánneho vývoja školstva a celej spoločnosti, no vyjadrenie prof. Višňovského je evidentným dôkazom zaostávania slovenskej filozofie a filozofov za spoločenským vývojom minimálne o 24 rokov. Navyše schizofrénne a v rozpore so skutočnosťou tvrdil, že niet kritických reflexií od samotných akademikov, pričom v osobnom rozhovore uviedol (Višňovský 2014), že čítal polytematickú knihu kritických reflexií „Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku , 2011“, ktorá dôkladne analyzuje a systematizuje poznatky z vývoja školstva a inteligencie na Slovensku v celej histórii, vrátane tej po roku 1989 a navrhuje riešenia na návrat školstva na vzostupnú trajektóriu. V knihe sú citácie viacerých kritických autorov, závažných štúdií samotných akademikov. Zo strany Višňovského teda ide o nepredstaviteľný prejav citačnej intolerancie, spojený s klamaním čitateľa, čo je v ostrom protiklade s odbornou i humánnou morálkou a poslaním vedca.
Návrh (šesťčlenného tímu na čele s profesorom E. Višňovským) na reformu školstva „Učiace Slovensko“ – s deviantnou a školstvo rozvracajúcou inklúziou – nie je návratom na vzostupnú trajektóriu kvality školstva, ale je pokračovaním jeho degradácie. Západná civilizácia podliehajúc antihumánnej ideológii DEI kráča po ceste, na ktorej konci bude „demokracia“ typu Sodoma a Gomora s babylonskou vežou zároveň. Višňovskému som poslal svoju kritickú analýzu tejto štúdie, ktorú mimochodom dekan FEI TU Košice odobril a poslal na ministerstvo školstva, on prestal so mnou komunikovať. Zo spisovateľov je svetlá výnimka A. Lauček s jeho výstižnou štúdiou „Debilizácia“ národa.
Alebo plodná spisovateľka, autorka článkov v LT, počas vlády trockistickej KSČ učiteľka pogromistickej marxistickej filozofie (Černý 1992), sa po roku 1989 stala učiteľkou pretláčanej umelej rodovej rovnosti na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Jej vyjadrenie ku polytematickej knihe kritických reflexií „Absurdity vysokých škôl a inteligencie na Slovensku 2011“, že je to kontroverzná kniha, pričom neupresnila, v čom je kontroverzná, je nielen útek filozofky od jej poslania, ale navyše označiť pravdivé zobrazenie skutočnosti s návrhmi na zmenu za kontroverzné je odbornou i morálnou zradou učiteľky filozofie a spisovateľky.
Tieto a ďalšie fakty dokazujú, že tvrdenie : „Ako spisovatelia sme dostali do vienka vzácny dar a ťažký záväzok – byť strážcami pamäti, svedomím doby a slov … Spisovatelia a filozofi boli odjakživa tichými svedkami a oporami v časoch kríz“ je v rozpore so skutočnosťou a javí sa ako prázdna sebapozdvihujúca egocentristická floskula.
Na margo:
Šéfredaktorom Slovenských pohľadov B. Šikulom (absolvent pedagogickej fakulty) zamietnutá štúdia bola po recenzii uverejnená v Českej spoločnosti pre civilizačné štúdiá so smelým a výstižným konštatovaním recenzenta z humanitných disciplín doc. Žantovského (prispieva pravidelne do LT): „Humanitná inteligencia pracuje proti prírodovednej i technickej inteligencii“. Otázky vplyvu príslušníkov novej národnosti je tabu. A pretože prírodovedná a technická inteligencia sú chrbticou výboja spoločnosti – porovnaj úžasnú vyspelosť materiálnej stránky života s katastrofálnou a dlhodobotrvajúcou biedou v oblasti duchovného života – tak pracuje aj proti spoločnosti (Žantovský, Petr, Recenzný posudok na štúdiu J. Dudáš, Paradigmy univerzitného vzdelávania vs. Bolonská reforma. Česká společnost pro civilizační studia, Praha, 2018).
3)Vaše konštatovanie „ … Dvere do Vydavateľstva SSS a samotného spolku slovenských spisovateľov sú otvorené pre každého, kto chce skôr konštruktívne konať ako naprázdno debatovať a búrať“ vyvoláva viacero otázok
V poslednom období vyšlo viac podstatných kritických diel o slovenskej inteligencii a spoločnosti, no neobjavili sa ani recenzie týchto kníh v LT ani v Slovenských pohľadoch, nehovoriac už o vybudení kritiky a polemiky s nimi (J. Lajčiak 1994; A. A. Baník 2000, J. Bakoš 2004, J. Bača 2006, Liessmann 2010, J. Dubovský 2022; J. Dubovský 2023 a iní). LT prináša recenzie kníh, no priam stachanovsky mlčí o týchto knihách triafajúcich do čierneho. Prečo?
Pridržiavanie jediného „správneho názoru“ na najnovšie dejiny Slovenska navrhuje, že inteligencia svoju sociálnu úlohu nielen že nepozná i napriek existencii vo svete ojedinelej knihe moravského sociológa prof. A. Bláhu, (Sociologie inteligence, 1937), ale ako námedzná sila pracuje mnohokrát proti nej.
Na jedno z najťažších období Slovenska sa LT díva optikou „jediného správneho názoru“, zakonzervovaného a zatuchnutého z čias diktatúry pogromistickej KSS a to dokazuje, že nielen absentuje objektívna analýza, ale nenastala ani dekomunizácia LT, spoločnosti ani inteligencie. Pri analýze spoločenských javov autori zostávajú len na úrovni anamnézy, chýba diagnóza odhaľovania hybných síl deštrukcie civilizácie, ktorá nie je možná bez poznania geopolitiky (Starikov 2015). Nebudem tu analyzovať závažný a pre Slovensko devastačný vplyv systému thanatokratických síl z pozadia na spoločnosť, brániacich pravdivému zobrazeniu skutočnosti ako aj jej odhaľovateľom. Mravná integrita takejto inteligencie je limitne nulová.
Úrovni istej časti inteligencie nastavil benátske zrkadlo historik J. Bobák: „Kongresu slovenskej inteligencie (vedenej spisovateľom P. Štrelingerom) ako aj Matice slovenskej sa zmocnila banda primitívov“. Kritická analýza toho, čo nás zotročuje po roku 1989 – pojem a politický systém „demokracie“ a jej skutočný zámer (Dubovský 2022; Romanoff 2022) je mimo pozornosti hlboko indoktrinovanej inteligencie. Nepriatelia spoločnosti sú mimo záujmu. Absentuje presná diagnóza nepriateľov spoločnosti. To navrhuje, že LT združuje ľudí istého názorového spektra a má obrovské rezervy v napĺňaní Vami načrtnutých cieľov.
Existuje Memoria, kde sú zaznamenané všetky udalosti (Homza 2026). No Memoria je hermeticky uzavretá pre inteligenciu bielych. Analýza protispoločenských síl kontrarevolúcie ako nepriateľov spoločnosti je predmetom diel kritických autorov. Skrytá architektúra moci, ktorá je odhaľovaná autormi v alternatívnych médiách a knihách, sa neobjavuje na stránkach LT.
Všetka spoločenská náprava môže prísť len od napravenej inteligencie. Kritika a polemika má nezastupiteľné miesto. Kritika ako objektívne zobrazenie kladov a záporov javu či osoby je vzostup k vyššej kvalite. Veď bez kritiky niet pohybu a zmeny, vzostupu k vyššej kvalite. Bez permanentnej kritiky zas všetko stojí, nehýbe sa, opakuje sa, hnije a rozkladá sa. Pritom treba zdôrazniť, že ekvivalentné kategórie pre diskusiu a hľadanie pravdy, cesty a nápravy sú len argument proti argumentu a fakt proti faktu. Nielen literárna kritika je podľa literárnej teoretičky M. Bátorovej na nízkej úrovni, temer nekompetentná, ale spoločnosť vrátane inteligencie sa díva na kritiku ako na osobné urážky. Prevažuje pudovo – inštinktívny prístup. Tak je to v celej spoločnosti, tak je to aj na vysokých školách. A polemika je terra incognita v spoločnosti ako dôsledok pogromistickej komunizácie spoločnosti po roku 1948 a pretrváva dodnes.
Navyše mám osobnú negatívnu skúsenosť s úrovňou vedenia SSS. Ako autor 9 analyticko-syntetických diel literatúry faktu o spoločenských javoch som v súlade s pokynmi SSS podal žiadosť o prijatie za jeho člena 11.9.2024 a dodnes po vyše dvoch rokoch som nedostal odpoveď ?!?. To je absencia elementárnej odbornej i elementárnej humánnej etiky. Táto skúsenosť a uvedené fakty navrhujú nulifikáciu Vášho stanoviska: „. Dvere do Vydavateľstva SSS a samotného spolku slovenských spisovateľov sú otvorené pre každého, kto chce skôr konštruktívne konať ako naprázdno debatovať a búrať“. Nejaký vplyv príslušníkov novej „národnosti“ sa nedá vylúčiť. To je minimálne indíciou o závažnom vplyve určitých síl vo vedení SSS i LT na cenzorstvo autorov pravdivého zobrazovania skutočnosti dávnej i terajšej.
S pozdravom
Ján Dudáš
Veličná – Rozhanovce, 5.11.2026
Titulná fotografia: Ján Dudáš
Zdroj feed zsi.sk
