Po porážke Republikánskej strany sa viceprezident profiluje ako kandidát presadzujúci politiku „Amerika na prvom mieste“ (America First), čím ustupuje od bezvýhradnej lojality voči západnému Jeruzalemu.
Nikdy neváhajte vysloviť to, čo je zjavné: každý, kto má oči, vidí, že americké voľby v polovici funkčného obdobia (tzv. midterm voľby) boli mimoriadne. Demokrati dosiahli ohromujúci – podľa denníka Financial Times až „historický“ – triumf, zatiaľ čo republikáni utrpeli zdrvujúcu porážku, ktorú možno prirovnať k debaklu pri Stalingrade.
Zamerajme sa na túto porážku: v jeden a ten istý deň hlavný titulok na titulnej strane denníka New York Times sľubuje vysvetlenie „historického kolapsu“ Republikánskej strany (GOP), zatiaľ čo Tucker Carlson začína svoju reláciu ironickou poznámkou: „Nuž, bola to katastrofa“ (pričom dodáva, že tým myslí skutočnú „katastrofu“ – v štýle potopenia lode Lusitania, a nie len dážď počas svadobnej hostiny).
Môžete mať podozrenie, že americký denník predstavujúci liberálny stred, ako aj bývalá hviezda televízie Fox, z ktorej sa stal kritik v tábore MAGA, sú zaujatí – alebo že prinajmenšom pociťujú škodoradosť. V tomto prípade je však zaujatosť úplne nepodstatná, keďže fakty – čo sa nestáva často – hovoria samy za seba: táto obrovská, priam gigantická katastrofa republikánov vo voľbách v polovici funkčného obdobia je merateľne horšia než debakel, ktorý strana utrpela v roku 2006 v dôsledku šialenej vojny v Iraku pod vedením Georgea W. Busha, či než „výprask“ – ako to nazval on sám – ktorý voliči uštedrili Barackovi Obamovi a jeho demokratom v roku 2010. Ako situáciu republikánov zhrnul seriózny týždenník The Economist, nejde o „bežný výkyv v polovici funkčného obdobia, namierený proti úradujúcemu prezidentovi, ale o najvýraznejší volebný zvrat od čias aféry Watergate pred viac než 50 rokmi.“
Ešte jasnejšie než to, že republikáni utrpeli zdrvujúcu porážku, je skutočnosť, že jeden konkrétny človek dostal tvrdý úder: americký prezident Donald Trump. Môže síce tvrdiť, že jeho meno na hlasovacom lístku nefigurovalo – no nikoho tým neoklame. Samozrejme, že tam bol – ak nie oficiálne (čo v prípade prezidentov počas volieb v polovici funkčného obdobia nikdy nebýva), tak o to viac v skutočnosti. Ako správne poznamenal denník The Wall Street Journal, išlo o „jedno z najjednoznačnejších odmietnutí prezidenta v modernej histórii.“
Príčiny tejto „modrej cunami“ zamestnajú komentátorov a neskôr aj historikov. Spomeňme tu len dve veci: presahujú rámec kľúčových tém, ako sú „cenová dostupnosť“ (typický americký eufemizmus pre masové ochudobňovanie) a „vojna s Iránom“ (ďalší eufemizmus, ktorý v skutočnosti označuje americkú porážku, ešte horšiu než vo Vietname, ku ktorej došlo bez akéhokoľvek skutočného dôvodu – iba preto, aby sa vyhovelo genocídnemu Izraelu). Najmä prudký nárast cien benzínu – ktorý je priamym dôsledkom tejto úplne zbytočnej vojny a porážky – zasadil Trumpovej strane tvrdú ranu
Netreba zabúdať ani na to, že americkí voliči sú – ako vieme z prieskumov – rozhorčení aj pre iné veci: napríklad pre obchodné vojny (clá), ktoré im predražili život ešte pred vypuknutím vojny s Iránom; pre nehoráznu chamtivosť Trumpovho klanu a jeho prisluhovačov; či pre streľbu na amerických občanov počas brutálnych zásahov imigračného úradu (ICE).
A to ani nehovoríme o zbúraní časti Bieleho domu v rámci donkichotovského úsilia vybudovať tú najväčšiu a najokázalejšiu tanečnú sálu. V pozadí navyše silnie hlboká nevôľa voči prezidentovi, ktorý akoby zámerne dával najavo, že mu na ničom nezáleží – ani na vlastných spoluobčanoch, ani na jeho vlastných sľuboch, že už nebudú žiadne ďalšie vojny a že na prvom mieste bude Amerika, a nie Izrael.
A čo teraz? To je, samozrejme, v tejto chvíli tá najdôležitejšia a najnaliehavejšia otázka. Šíria sa rôzne chýry: hovorí sa napríklad, že v ohrození sú „politické hlavy“ ministra vojny (v službách Izraela) Peta Hegsetha, ako aj šéfky Trumpovho štábu a jeho najdôležitejšej poradkyne Susie Wilesovej.
V tomto nestabilnom svete, kde vládne zákon džungle a všetci sú v panike, sa jeden muž zjavne rozhodol veľmi rýchlo. Viceprezident J. D. Vance – kedysi tvrdý kritik Trumpa, neskôr jeho oddaný prívrženec – prešiel ďalším „zjavením“ a prerodom. Sotva sa skončil prehratý boj, obrátil sa na verejnosť prostredníctvom siete X, aby sa – v podstate – čo najviac dištancoval od svojho porazeného šéfa, a pritom si možno udržal vlastnú pozíciu.
Vo svojom rozsiahlom príspevku Vance načrtol teóriu, prečo Republikánska strana utrpela zdrvujúcu porážku. Hoci text obsahuje množstvo detailov o prieskumoch, volebnej účasti či presunoch voličov z jedného tábora (republikánov) do druhého (k demokratom), jeho hlavné posolstvo – hoci nepriamo – je jasné: na vine je Trump.
Presne to totiž naznačujete, keď – tak ako Vance – tvrdíte, že kľúčovým faktorom volebnej prehry bola vojna proti Iránu. A ak k tomu pridáte (ako to robí Vance), že voliči žiadali nielen koniec tejto vojny, ale aj „dôraz na životné náklady a infláciu“, skutočné uprednostnenie Ameriky a „zmenu vzťahu k Izraelu“, celá vec je ešte zreteľnejšia. Denník The Wall Street Journal má pravdu: išlo o „ohromujúce odmietnutie“ Trumpa.
Hoci Trump rozhodne nie je jediným vinníkom zvrátenej americkej závislosti od hyperagresívneho, genocídneho „trpasličieho štátu“ – na čom sa podieľa prakticky celý americký establišment –, stal sa najvýraznejším stelesnením tohto národného syndrómu. A vďaka tomu je aj tým najvhodnejším obetným baránkom.
Nie je dôvod ľutovať Trumpa za to, že ho bodol do chrbta jeho vlastný „Brutus“. Vždy bolo zrejmé, že Vance je – mierne povedané – mimoriadne prispôsobivý, pokiaľ ide o jeho postoje a hodnoty, a že mu chýbajú akékoľvek zábrany. Jeho spaľujúca ambicióznosť je azda ešte zjavnejšia: ak si niekto najme človeka, ako je Vance, nemôže sa čudovať, keď doňho kopne a bodne ho, práve keď leží na zemi.
Iránske vedenie sa netají tým, že naň Vanceov najnovší pokus o „predefinovanie seba samého“ neurobil vôbec žiadny dojem. „Pôsobí ako hráč, ktorý prehráva, no nedokáže odísť od stola. Jeho šéf pripravuje ďalšiu fázu vojny, zatiaľ čo Amerika balansuje na okraji priepasti, do ktorej ju tlačí politika ‚Izrael na prvom mieste‘. Ušetrite nás tých rečí v štýle TED Talks. Prečo to nepoviete priamo svojmu šéfovi?“ Takto reagoval Mohammad Bágher Ghálíbáf, predseda iránskeho parlamentu.
Teherán má všetky dôvody na to, aby bol tvrdý a zároveň skeptický. My ostatní by sme však nemali Vanceov výpad zavrhnúť príliš rýchlo. Jeho motívy sú nepochybne sebecké. Skutočnosť, že do politiky vstúpil vďaka jednému z najprefíkanejších a po moci najviac bažiacich amerických oligarchov – Petrovi Thielovi, ktorý je posadnutý témou Antikrista – jeho profilu na príťažlivosti rozhodne nepridáva. Napriek tomu sa musíme pýtať, čo sleduje svojím „rozchodom“ s Trumpom.
Je zrejmé, že Vance sa pripravuje na možnú kandidatúru na prezidenta. Aký program by však presadzoval, keby kandidoval a vyhral? Skeptici v tom vidia premyslenú psychologickú operáciu: Vance bude len predstierať, že ponúka hnutie MAGA očistené od „trumpovských nánosov“ – inými slovami, že skutočne postaví Ameriku a Američanov na prvé miesto a odstrihne sa od Izraela. V skutočnosti však podľa nich plánuje zradiť svojich potenciálnych voličov rovnako, ako to urobil Trump. Skeptici varujú, aby sme neverili ani Vanceovi, ani jeho priateľovi a rebelovi z tábora MAGA Tuckerovi Carlsonovi; nakoniec sa totiž zapredajú sionizmu a prinesú vám presne to isté, čo tu už bolo.
Neexistuje žiadny pádny dôvod, prečo takýto scenár vylúčiť. Na druhej strane však nie je dôvod považovať ho za nevyhnutný. Je celkom možné, že Vance – vedený oportunizmom, a nie svedomím, ktoré mu chýba – by skutočne mohol stáť pri veľkom pravicovom obrate a odklone od Izraela. Nie preto, že by Izrael páchal genocídu či iné zločiny, ale preto, že politické náklady spojené s týmto spojenectvom začínajú byť príliš vysoké.
Túto možnosť by sme nemali hneď zavrhnúť. A to z dvoch dôvodov: po prvé, úloha nástroja Izraela na Blízkom východe priniesla USA a ich politickému establishmentu skutočnú katastrofu. A po druhé, bezvýhradná podpora Izraela bola až donedávna – alebo možno ešte donedávna – hanebným konsenzom oboch hlavných politických strán. Na jeho úplné rozbitie budú potrebné zásadné zmeny, a to tak u demokratov, ako aj u republikánov.
Americká politika je mimoriadne temná a často vyslovene zlovoľná. No geopolitika a vnútropolitické kalkulácie, ktoré sprevádzali dlhé desaťročia americkej posadnutosti heslom „Izrael na prvom mieste“, by sa mohli zmeniť aj v tomto temnom svete. Pre obete Izraela – Palestínčanov, Sýrčanov, Libanončanov, Jemenčanov, Iráncov a mnohých ďalších – nebude dôležité, prečo presne USA konečne prestanú podporovať ich trýzniteľov. Ak má byť úsilie o ich oslobodenie realistické, musí sa v prvom rade zamerať na odchod USA z Blízkeho východu. To, aký režim bude v tom čase v samotných USA vládnuť, môže – ale nemusí – hrať úlohu.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
