Nie, AfD nie sú nacisti – a v súčasnosti ani nepredstavujú hlavný problém Nemecka.

Na rozdiel od krajín, ako sú Rusko, USA či Francúzsko, nemecký prezidentský úrad nie je mocnou funkciou. Aspoň nie v zmysle priamych či nezávislých právomocí. Nemecký prezident je skôr reprezentatívnou postavou, zatiaľ čo skutočná moc viesť celoštátnu politiku patrí kancelárovi.

Napriek tomu tento úrad nie je len na okrasu. Podľa stanoviska nemeckého ústavného súdu z roku 2014 pramení autorita úradu predovšetkým z intelektuálneho a morálneho vplyvu, ktorý má jeho držiteľ vyvíjať, pričom táto osoba „zosobňuje jednotu štátu“. Stručne povedané, nemecký prezident má dve skutočné úlohy: reprezentovať národnú súdržnosť – najmä v časoch rastúceho napätia a politickej polarizácie – a byť všeobecne uznávanou morálnou autoritou.

Súčasný prezident Frank-Walter Steinmeier v oboch týchto ohľadoch žalostne zlyhal, čoho dôkazom je aj jeho nedávny prejav pri príležitosti Dňa nemeckej jednoty. Je to škandál, no nie prekvapenie. Už pred týmto posledným vystúpením si Steinmeier vyslúžil prezývku „Walter der Spalter“, čo v preklade znamená „Walter Rozdeľovač“.

A to celkom oprávnene: hoci má za úlohu spájať národ, Steinmeier sa dlhodobo a otvorene zasadzuje za marginalizáciu a vylúčenie veľkého množstva Nemcov – a to nielen, no najmä tých, ktorí sa odvážia zastupovať stranu Alternatíva pre Nemecko (AfD) alebo ju voliť.

Prezident ich opakovane – zvyčajne nepriamo, no vždy jasne – označoval za extrémistov, ktorí nemajú miesto v politickom živote. Napríklad minulý rok využil významný prejav 9. novembra – dátum spojený s viacerými historickými udalosťami vrátane rozsiahleho pogromu z roku 1938, a teda aj holokaustu – na to, aby stranu AfD a jej priaznivcov fakticky vykreslil prinajmenšom ako nástupcov nacizmu, ak nie priamo ako jeho nové stelesnenie.

Tento rok ich v rámci výpadu, ktorý odhalil jeho povýšenecký postoj, označil za „vulgárnych demokratov“. Pre Steinmeiera zjavne neexistuje len rozdiel medzi „demokratmi“ a „nedemokratmi“, ale aj medzi demokratmi nižšej kategórie („vulgárnymi“) a tými vyššej kategórie (zrejme kultivovanými). Steinmeier sám seba nepochybne považuje za vzorový príklad tej druhej skupiny. V osobnej rovine je zjavná povýšenosť jeho postoja nanajvýš zahanbujúca. Ešte horšie však je, že vážne branie suverenity ľudu – ako to predpisuje nemecká ústava – by vyzeralo úplne inak.

Vo svojom prejave pri príležitosti Dňa nemeckej jednoty sa Steinmeier zameral na skupinu, ktorú sám označil za veľkú časť nemeckých občanov. Tí – ako prezident správne postrehol – prejavujú „nedôveru voči politickému usporiadaniu“. Pre Steinmeiera to však nie je dôvod na to, aby vážne skúmal, čo s týmto usporiadaním nemusí byť v poriadku, alebo aby sa úprimne snažil pochopiť príčiny tejto nedôvery. Jeho strohé a všeobecné poznámky o chybách samotného Berlína a obavách bežných Nemcov nesvedčili o pokore, ale o odmeranom a blahosklonom nezáujme.

Hoci veľkoryso pripustil, že nie všetci, ktorí stratili dôveru v súčasný stav, sú „proti demokracii ako takej“, Steinmeier ich všetkých výslovne vystavil práve tomuto podozreniu. V podstate stotožnil celkom opodstatnenú nespokojnosť mnohých Nemcov s ničivou politikou strán establišmentu – predstavujúcich radikálny stred – s odmietaním ústavného poriadku či dokonca demokracie ako takej: ak nie ste s nami, znie odkaz, nie ste len proti nám, ale ste v podstate kriminálnym živlom, ktorý do spoločnosti nezapadá.

Aké pohodlné – teda ak ste Frank-Walter Steinmeier a celá vaša politická kariéra stelesňuje práve tento establišment, jeho privilégiá, jeho tvrdohlavú neochotu učiť sa a jeho zlyhanie.

Steinmeier nešetril ostrými slovami ani pri opise celého radu negatívnych javov, typických pre paranoju politického stredu, prenášanie viny a hľadanie obetných baránkov: „neznesiteľná demagógia extrémistických síl“ a ich „radosť z ničenia“; „vonkajšie mocnosti, ktoré sa nás snažia rozdeliť a oslabiť“ (čím má zjavne na mysli Rusko); „dominancia internetu“ (čítaj: sociálne siete, ktoré v jeho mladosti neexistovali a ktoré teraz, keď zostarol, umožňujú únik spod kontroly hlavného prúdu); „konšpiračné fantázie“; karikatúry Nemecka šírené „kremeľskými trollmi“, „nemeckými pravicovými extrémistami“ a „ľavicovo-autoritárskymi pomätencami“; „bezohľadní internetoví oligarchovia“; a napokon, samozrejme, jednoducho „populisti“ a „Wutwähler“ (doslova „nahnevaní voliči“) – pohŕdavé označenie pre tých, ktorí sa odvážia vyjadriť svoju frustráciu zo Steinmeierových priateľov z radov establišmentu tým, že proti nim skutočne zahlasujú.

Na tomto pochmúrnom pozadí tento sebavedomý prezident, vystupujúci ako bojovník za správnu vec, vyvolal prízrak Weimaru – teda kolapsu medzivojnovej nemeckej demokracie, po ktorom nasledovala katastrofa nacizmu. Steinmeier síce zdôrazňoval, že dnešné Nemecko „nie je Weimar“, no zároveň dal jasne najavo, že podľa neho by sa situácia mohla skončiť podobným krachom.

Bolo to ironické, keďže Steinmeier zároveň varoval, že historická nevedomosť je neodpustiteľná. Isteže. Mal by však vedieť, že Weimarskú republiku síce zničilo viacero faktorov, no mohla ich všetky prežiť, keby jej obyvateľov nezasiahla masová chudoba spôsobená Veľkou hospodárskou krízou. Áno, nacisti – a konzervatívci, ktorí ich pochabým spôsobom podporovali – túto prvú nemeckú demokraciu zničili. Dokázali to však len preto, že krajina upadala do rozvratu, biedy a masového zúfalstva, zatiaľ čo tamojšie elity presadzovali beznádejne chybnú hospodársku politiku a – hoci sa na to dnes často zabúda – masívne obmedzovali demokraciu dávno predtým, než nacisti dorazili to, čo z nej zostalo.

Nech už si o strane AfD myslíme čokoľvek, nie je ekvivalentom nacistickej strany. Práve v tomto bode nedáva Steinmeierova naznačená paralela zmysel. Vskutku – či už zámerne, alebo nie – zneužíva históriu ako lacný rétorický, ba až demagogický nástroj.

Skutočná paralela medzi dneškom a poslednými rokmi Weimarskej republiky zostáva Steinmeierovi skrytá, pretože mu chýba pokora potrebná na sebareflexiu. Rovnako ako v období od jari 1930 do začiatku roka 1933, aj dnes nemecký politický establišment neponúka voličom – ktorí zúfalo túžia nielen po zmene, ale aj po pomoci – nič iné než zotrvanie v doterajšom kurze.

Práve tento postoj nezodpovednej, privilegovanej povýšenosti prezident prejavil vo svojom prejave pri príležitosti Dňa nemeckej jednoty, keď nesľúbil nič iné než prázdne frázy a opakovanie toho istého: ďalšie takzvané „reformy“ na domácej pôde, v ktorých mnohí Nemci vidia to, čím v skutočnosti sú – teda drastické škrty v sociálnom zabezpečení a obmedzovanie ich životných vyhliadok.

A v zahraničí, samozrejme, ďalšiu podporu pre Ukrajinu, respektíve pre hlboko skorumpovaný Zelenského režim, ktorý sa dopustil najhoršieho teroristického činu voči Nemecku v jeho dejinách. Aj v tom čoraz viac Nemcov vidí skutočnú podstatu veci: zvrátené národné sebaponíženie a absurdné plytvanie peniazmi na financovanie vysoko skorumpovaného režimu, ako aj zbytočnej, nevyhrateľnej a katastrofálnej – a to aj pre bežných Ukrajincov – zástupnej vojny proti Rusku; nepriamej (hoci len sotva) nemeckej vojny proti Rusku, ktorá neustále zvyšuje riziko ešte horšieho, priameho konfliktu medzi Berlínom a Moskvou, čo – hoci zaujato – priznávajú aj nemecké tajné služby.

Steinmeier prednáša svoje polarizujúce a rozdeľujúce posolstvá, pričom sa štylizuje do úlohy múdreho štátnika, čo však pôsobí ako ošúchaná póza prezrádzajúca prinajmenšom neobratnú snahu zapôsobiť. Deň po Steinmeierovom nešťastnom prejave zvolil kancelár Friedrich Merz ten najpriamočiarejší možný spôsob, ako tlmočiť v podstate to isté posolstvo. Počas cesty za kyjevským vedením – kde sa Merz, disponujúci bezodnou peňaženkou plnenou nemeckými daňovými poplatníkmi, môže tešiť popularite, ktorá mu doma absolútne chýba – opäť raz hrubo a bez okolkov dal najavo, že súčasným nemeckým vládcom záleží na kyjevskom režime (ktorý možno úprimne, no mylne stotožňujú s Ukrajinou ako celkom) viac než na vlastnej krajine a občanoch, ktorí ich zvolili a platia. A toto je len jeden – hoci výrazný – prejav skutočnej podstaty nemeckej krízy: rozšíreného a veľmi opodstatneného pocitu, že nemeckým elitám na Nemcoch nezáleží. Aj keď nemáte v obľube AfD či „populistov“ vo všeobecnosti, predstavujú reakciu práve na tento pocit, že ľudia zostali napospas osudu.