ZÚFALÉ VOLANIE PO ODBORNÍKOCH, KÝM NIE JE NESKORO….
V čoraz komplikovanejšej a neustále sa zhoršujúcej situácii politických pomerov v našom Bruselom koordinovanom štáte zaznel tento týždeň nástojčivo verejný apel a volanie po odborníkoch a odbornosti na riadiacich postoch každého stupňa, vrátane exekutívy, z úst dvoch známych postáv – špičkový bezpečnostný analytik (nie ledajaký rýchlo-kvasený samozvaný teoretik a zelenáč ale skúsený a ostrieľaný profesionál), zodpovedný dlhé roky osobne za ochranu ústavných činiteľov, Juraj Zábojník, a Doc. Eduard Chmelár, ktorého rovnako netreba nikomu na Slovensku osobitne predstavovať Nezávisle od seba – ten prvý v dlhšom rozhovore na Infovojne a ten druhý v pravidelnej pondelňajšej relácii TA3.
S Jurajom Zábojníkom som sa na jar vyskytol v diskusii ako spolubesedník v dlhšej debate u Lenky Zlatev na TV OTV, s tým druhým sa síce osobne nepoznám, letmo sme sa pozdravili na nedávnej bratislavskej konferencii, ale jeho prácu a názory dobre poznám a viem, že aj on vie o mne…..
S mnohým, ak nie dokonca so všetkým, sa súhlasiť dá. Je mi to síce osobne ľúto, lebo je to svojím spôsobom už dokonca naša národná tragédia, ale je to na našu škodu bohužiaľ tak. Obe spomenuté výrazné podstavy majú svoje výsostne odborné parkety a bohaté skúsenosti, ale vzhľadom na môj vek a desiatky rokov dlhú mediálnu prax a činnosť v oblasti štátnej propagácie mám svoje životné a pracovné skúsenosti aj ja. Volanie po odborníkoch na všetkých dôležitých postoch je dlhodobý problém Slovenska prakticky hneď od samého začiatku, teda od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Nie vždy sa nám v tejto oblasti darilo, neraz žiaľ práve naopak, lebo až príliš často chýbali pri výbere kvalifikovaných ľudí na kľúčové pozície okrem iného aj nevyhnutné prísne kritéria. Bohužiaľ tu neraz rozhodovala politická príslušnosť alebo sympatie (skutočné či karieristicky predstierané) k nejakej politickej strane alebo hnutiu. Ďalšou vážnou kapitolou bol vzťah (alebo osobný odpor) k vzniku, existencii a životaschopnosti samostatného štátu po rozdelení Československa.
Zažil som to bezprostredne na vlastnej koži aj ja, v mne blízkej odbornosti v novinárskej oblasti a vo sfére štátnej propagácie Slovenska v zahraničí. Ešte som tu o tom nepísal ale určite sa k tomu podrobnejšie po dovolenkovej sezóne vrátim. Zatiaľ spomeniem pre krátku ale poučnú ilustráciu len vznik a založenie Slovenskej informačnej agentúry (SIA) v roku 1995 vtedajšou vládou Slovenskej republiky. V zakladajúcom vládnom dokumente SIA sa jasne písalo, že tam musia pracovať len samí špičkoví odborníci s perfektnou aktívnou znalosťou angličtiny a minimálne ešte jedného ďalšieho svetového jazyka na dobrej úrovni. O pozitívnom vzťahu k vlastnému mladému štátu ani nehovoriac.
Dlhšie som váhal keď prišla taká ponuka mne, či vôbec budem na také kritériá stačiť, lebo som nikdy nepatril k ľuďom, ktorí sa bezhlavo naryjú pre peniaze kamkoľvek bez ohľadu na to, či na nejakú činnosť a prácu majú, a či vôbec spĺňajú všetky odborné a ľudské kritériá. Na Slovensku sa bohužiaľ zakamuflovať dá skoro všetko, dokonca aj prehlásenia o dosiahnutej výške vzdelania, medzinárodných skúsenostiach, dĺžke a kvalite odbornej praxe a podobne. To je kapitola sama o sebe. O tom čoskoro viac a podrobnejšie. Do SIA som nastúpil v októbri 1995 a vzápätí som sa hneď na druhý či tretí deň zhrozil. Bolo tam (takmer náborovo) prijatých 45 ľudí, ročný rozpočet vládou financovanej organizácie 115 miliónov korún, ale jazykové znalosti personálu buď žiadne, respektíve na úrovni začiatočníkov, alebo iba mierne pokročilých. Ako má do pekla taká významná vládna agentúra ambiciózneho štátu plniť svoju dôležitú funkciu s takým ľudským „materiálom“ !? Je to v našich pomeroch flagrantný ale poučný a charakteristický príklad. Novinár s viacročnou praxou v prekladateľstve, prednáškach o Slovensku v zahraničí, písaní článkov v angličtine a znalosťou anglického jazyk na expertnej úrovni som tam bol sám….. 1/2
Zdroj telegram
