Patrím k (mnohým) milovníkom prírody, ktorí sa radi túlajú po lesoch. Bez ohľadu na to, či v nich huby rastú alebo nie. Smrekový les, ktorého je u nás čoraz menej, patrí k mojim obľúbeným miestam. Oveľa príjemnejšie miesto než rušné križovatky miest, ulice plné obchodov alebo veľké nákupné centrá a rôzne masové „Pohody“. Na huby som vždy chodieval ešte pred rozbrieždením okolo štvrť na štyri a sedel som tam na pni uprostred hory kým sa celkom nerozvidní. Človek má v pološere na pňoch vždy o čom rozmýšľať, no nie? Z húb som sa vracal okolo siedmej, košíky plné a občas som musel dať dolu sveter alebo bundu a klásť hríby aj do nej.
Pred pár dňami prišlo varovanie od starostu našej horskej obce, že aj tu v našom katastri boli v lese spozorované medvede – ide vraj o medvedicu s dvomi menšími potomkami. No, tak to je presne to, čo na lesných potulkách stretnúť nechcem – mamu medvedicu a jej menšie či väčšie ratolesti. Zvyknem si preto v hore pospevovať a vykrikovať ako blbec, čo sa nikdy v lesoch nerobilo, lebo v prírode platila zásada byť čo najtichšie a nerušiť zver, lenže teraz platí celkom iné pravidlo. Čas od času, žiaľ čoraz častejšie, čítam v novinách alebo pozerám televízne správy o napadnutí človeka medveďom aj s koncovkou v nemocnici a s akciou zásahového tímu.
Pred takými päťdesiatimi alebo šesťdesiatimi rokmi bolo na celom území Slovenska 350 medveďov, čo sa mi na rozlohu našej neveľkej krajiny vidí ako primeraný stav a problémy s medveďom vtedy neboli. Dnes sú ich tisíce, možno je ich až desaťnásobok. Niet sa čo čudovať, že sa tmolia aj tam, kde nikdy neboli, lebo sú navzájom vytláčané už pomaly aj na vinohradnícke pahorky južného Slovenska v okolí Nitry a Levíc. Bolo len otázkou času, kým dôjde k smrteľnému zraneniu touto údajne vegetariánskou šelmou. A stalo sa. Momentálne huby ešte veľmi nerastú, aj keď dažďa bolo dosť, hoci autá s českou ŠPZ už vidíte zapichnuté na okrajoch ciest do lesa a ľudia si z nich vyberajú košíky lebo niet väčšej radosti ako chodiť na Slovensko na huby.
V živote som nezbieral huby na Morave alebo v Čechách. Mám svoje miesta doma na Slovensku, držím ich v tajnosti, a som rád, ak mi tam nepobehujú hubárski turisti z Olomouca, Ostravy alebo Pardubíc. Pred pár dňami išli okolo môjho plota takíto ľudkovia až z ďalekej Prahy a ukazovali mi čo v lese našli. Polovicu som im z košíka vyhodil lebo sa mi chválili, že našli hríb kráľovský ale ja som ich upozornil, že to nie je zákonom chránený hríb kráľovský, nech si to ešte raz mobilom overia na internete a fakt….. pochopili, že mám pravdu. Už farba klobúka bola iná a nožička patrila tiež inému druhu…… Netvrdím, že by sa tí Pražáci boli smrteľne otrávili, boli inak celkom sympatickí, ale to, čo tam mali, „jedlé a chutné“ nebolo. Mali tam aj dva malé „horkáče“….. Mne, priamo v mojej záhrade, predvčerom vyrástli tri kozáky, pritom každý iný – kozák hrabový, lebo tu mám v záhrade jeden hrab, kozák brezový, lebo tu mám brezy, a z rovnakého dôvodu pod osikami aj kozák osikový. Uvaril som si z nich fajnej hubovej polievky a bolo po paráde.
Medvedicu stretnúť nechcem – stačí, že to tu je dookola po našich lúkach exemplárne rozryté diviakmi, a také stretnutie s diviakom, respektíve s diviačicou s roztomilými pásikavými sviňkami, ma tiež neláka.
Ak sa v tejto chvíli niekto čuduje alebo sa pozastavuje nad tým, že môj ranný článok dnes neobsahuje zmienku o známej influencerke, tak aj to samozrejme príde – už zajtra, nemajte strach. Lebo na Infovojne nedávno okrem iných hlúpostí na moju adresu povedala, že som bol v minulosti nacucnutý na HZDS. Zvláštne slovo…… „nacucnutý“, a práve od nej. No dobre, nemôžem ignorovať čo o mne povedala Norovi, Adrianovi a polovici národa na populárnej Infovojne, tak nech sa jej známa prívrženkyňa a aktívna spolupracovníčka nečuduje, ako to urobila na moju adresu včera, že na to zareagujem. Teším sa na môj článok o údajnej „nacucnutosti“ Zoldyho na HZDS….. bude to zaujímavé.
Zdroj telegram
