Na slovenskej politicko-mediálnej scéne je to nejaký čas už na môj vkus fádne, zúfalo stereotypné a čoraz monotónnejšie zacyklené. Ak má niekto rád dynamiku a pestrosť politického života, na svoje si v dnešnej dobe u nás nepríde. Začína to tu byť svojím spôsobom nuda.
Donekonečna sa celé týždne točíme od rána do večera okolo tých istých jednotvárnych tém a do úmoru vo verejnom priestore rozoberáme plus mínus rovnaké veci: Šimečkovská família a jej nepodarená mama a syn, Matovičova hysterická „válka proti všem“, Korčokove nezmyselné táraniny o údajnej Ficovej izolovanosti vo svete, Kolíkovej diletantská averzia k prezumpcii neviny, Sulíkov úplne zbytočný návrat na scénu, Dankom organizovaný politický pohreb SNS, no a sem tam aj nejaké tie predikcie osudu univerzálnych kajúcnikov a organizovanej skupiny, známej pod názvom „čurillovci“, pod záštitou prokurátora Lipšica, o ktorom vyšla tlačou unikátna a mimoriadne faktograficky bohatá kniha Petra Tótha na úrovni doktorandskej práce. Samozrejme sú tu aj neodmysliteľné sériové tlačovky strany Smer pre hlúpych slniečkárskych novinárov, ktoré sa svojím obsahom, formou a priebehom podobajú jedna druhej tak, že ich navzájom nerozoznáš. V tomto dnes žijeme svoje pozemské životy, sem tam sa pri tom geopoliticky zamýšľajúc aj nad „tridsaťročnou“ vojnou Ruska so západom manipulovanou Ukrajinou, a keď nám zostane čas, dumáme aj nad cenou benzínu a nafty, ktorá na stojanoch lezie po centoch stále vyššie a vyššie.
Mňa ale už dlhšie zaujíma a zamestnáva iná dôležitá téma – to nekonečné a na nervy idúce ubezpečovanie, že Európska Únia je naším jediným životným priestorom. Ja neviem, ale tu na našom území už bolo v našich pohnutých a búrlivých dejinách tých jediných životných priestorov toľko, že by sa nedali ani spočítať. Mám zásadnú výhradu a ohradzujem sa aj voči slovu „jediný“. Nemám totiž rád ak ma niekto stavia do situácie, že je niečo pre mňa „jediné“. To zaváňa totalitným myslením, ktoré som nikdy nemal rád.
V čisto osobnej rovine, nech si národ robí alebo hovorí čo chce, pre mňa je mojím jediným životným priestorom jedine Slovensko. Ak niekto nájde priestor pre svoj rodinný, pracovný a osobný život v zahraničí, nech mu padne na úžitok a pre mňa za mňa nech si nájde svoj životný priestor hoci aj v Austrálii, Kanade alebo na Novom Zélande. Ja nie, mojím životným priestorom je Slovensko. Nie Írsko, Dánsko alebo Island.
Dobre to povedal svojho času Ján Baránek, že čo my máme spoločné napríklad s takým koloniálnym Portugalskom? Nič, zhola nič. Alebo s takým rovnako koloniálnym a extrémne liberálnym Holandskom, ktorého politici rýpu do nás na dennej báze. V NATO sme napríklad s Tureckom – jajže bože strach veliký, vpadli Turci na Poniky – a bola tu svojho času aj Rímska ríša, Napolenove ostreľovanie Bratislavy, jediný životný priestor sme mali aj v Uhorsku – žalári národov – no a samozrejme prišlo aj Hitlerove Nemecko, ktoré tu šarapatilo už za čias Keltov a za „fírera“ nám povypaľovalo niekoľko povstaleckých dedín. Prišiel napokon aj Sovietsky zväz na večné časy a nikdy inak….a teraz tu má byť na veky vekov náš jediný životný priestor táto nešťastná, upadajúca Únia.
Nie som samozrejme historik a chvalabohu nie som ešte zatiaľ ani hysterik, ale mne to opakované ubezpečovanie o našom jedinom životnom priestore už lezie poriadne na nervy. Viem prečo to Fico robí a hovorí. Lebo mu tí zakomplexovaný blbci vyčítajú, že nás vraj ťahá kamsi na východ, tak chce mať od nich pokoj. Hlupáci, tu sme, nikam sa odtiaľto nepoheneme a nikto nás odtiaľto nikam neodtiahne, aj keby sa pod nami zemské tektonické platne posúvali niekde inde!
Zdroj telegram
