TO BY SOM SA MUSEL ZBLÁZNIŤ SÁM ZO SEBA
Donedávna neznáma influencerka z Popradu mala uplynulý týždeň viacero zaujímavých vyjadrení na moju adresu, či už v Dopoludní Infovojny, alebo na svojej facebookovej stránke, na ktoré budem reagovať jedno za druhým nasledujúci týždeň. Prečo? Táto známa influencerka o sebe tvrdí, že nie je novinárka, čo je v jej prípade zrejme pravda, kým ja som (iba) novinár a bývalý podpredseda Združenia slovenských novinárov (ZSN), aj keď dnes už na dôchodku, s 35 ročnou praxou.
Mimochodom, novinár resp. influencer…. Aký je v tom zásadný rozdiel? Nuž nejaký v tom zrejme je, ale povedzme si otvorene, že influencer vo svojej činnosti využíva prostriedky žurnalistiky, inak by nemohol „influencovať“, kým novinár je svojím spôsobom tiež influencer, lebo produktmi svojej práce na konci dňa tak či onak tiež ovplyvňuje verejnú mienku. Pretože uvedená influencerka z Popradu má, podľa vlastných slov, 28 miliónov videní alebo sledovaní, či ako to sama presne nazýva, neberiem jej vyjadrenia na moju adresu na ľahkú váhu. Pôjdem preto postupne: Údajne som „postavička z alternatívy“. Prosím, tak som „postavička“, je to jej subjektívny názor. „Žlč nedoceneného seniora z Turzovky“- zaujímavý postreh. Vraj sa márne dobýjam do Smeru, ktorý so mnou nechce spolupracovať, v minulosti „nacucnutý na HZDS“ – zaujímavé, od nej….
Dnes to prvé, vraj nedocenený senior z Turzovky, dokonca so žlčou….. Predovšetkým, prečo som sa ocitol v Turzovke, o tom som už písal a k tomu sa ešte vrátim. Som rodený Bratislavčan, ktorý žije až na dôchodku na Kysuciach, podobne ako mnohí iní Bratislavčania, ktorí sa z rôznych dôvodov presťahovali na iné miesto na Slovensku. Hrať sa na Kysučana by som nemohol ani keby som chcel. Jednoducho som z iného cesta, bez miestneho výrazného kysuckého nárečia – po rodičoch skôr z toho kremického a Štiavnického, ak už. Mimochodom, môj skromný dvojizbový panelákový byt v Petržalke na Sklodowskej (Ovsište) som predal istému Popradčanovi – podnikateľovi, ktorý má stavebnú firmu a potreboval ho ako akúsi malú ubytovňu pre svojich ľudí.
Za nedoceneného sa nepovažujem, to je podstatné. Keby som to o sebe tvrdil, alebo by som to dokonca sám vyhlasoval, musel by som sa po 35 rokoch novinárčiny zo seba načisto zblázniť, ak by som sa ako senior ešte dožadoval od niekoho docenenia. Načo? Bolo by to smiešne, megalomanské a choré. Čo chcem niekde mať svoju bustu, alebo nebodaj sochu, či čo? Predovšetkým, lebo o to tu ide na prvom mieste, napríklad od existujúcej vlády, aby som bol konkrétny, nechcem nič! Neskôr o tom uverejním aj písomný, veľmi jasne formulovaný dôkaz priamo z Úradu vlády. Hádam by som sa nedožadoval nejakého výhodného kšeftu alebo úväzku, aby som stratil svoj kredit novinárskej nezávislosti? V žiadnom prípade, ale o tom v budúcom komentári (asi zajtra).
Pokiaľ ide o tú údajnú „nedocenenosť“, to je kolosálny „influencerský“ omyl par exellence. Zverejním tu postupne vyjadrenia iných, ktoré to tvrdenie vyvracajú, vrátane vyjadrenia vlády Slovenskej republiky a Metropolitnej univerzity v Leeds. Všetko čierne na bielom, milá influencerka-nenovinárka. Aké docenenie by som asi tak ešte od niekoho chcel, respektíve ako nejaký sebastredný chumaj požadoval, ak to docenenie vyjadrila už takmer pred tridsiatimi rokmi, v roku 1998, vláda SR, Spoločnosť slovenskej inteligencie Korene udelením čestného diplomu za tridsať ročnú prácu novinára a prekladateľa v roku 2023 a predvlani aj diplomom za prácu pre Slovensko od Nadácia Pro Patria? Normálnemu človeku to stačí! Kto by požadoval viac, musel by sa asi sám zo seba zblázniť. Také veci sa u nás stávajú, to ale nie je našťastie môj prípad.
Dnes tu teda zverejním prvý písomný dokument: Poctu od ministra kultúry SR a spisovateľa Ivana Hudeca, v nasledujúcich dňoch podobnými slovami potvrdenú písomne zo zahraničia aj názorom anglickej univerzity v Leeds. Neskôr v priebehu týždňa niečo podobné ešte aj od amerických Slovákov v USA. Pre dnes to stačí, pokračovanie cez týždeň. (foto udelenej pocty vyššie)
Zdroj telegram
