Nedávno som dostal pozvánku na stretnutie nezávislých médií a novinárov v Bratislave. Uskutočnilo sa v utorok 16. júna a hoci do Bratislavy cestujem v ostatných rokoch nerád, na to stretnutie som išiel lebo som politicky, názorovo a finančne ako píšuci novinár a komentátor plne nezávislý.
Na pracovné stretnutie s kolegami som odcestoval s vedomím, že hoci názory na stav a problémy spoločnosti a médií nemusíme mať vo všetkom zhodné lebo pracujeme v odlišných podmienkach, ani jeden z pozvaných nikdy neorganizoval a nezúčastňoval sa po februári 2018, ani nikdy predtým alebo potom, na hysterických opozičných protivládnych mítingoch, podnecovaných rôznymi politickými aktivistami a časťou mimovládneho sektora s cieľom rozvrátiť slovenskú spoločnosť tak, aby moc v štáte uchopila progresivistická opozícia. Ani jeden z pozvaných novinárov a novinárok neadoroval a nevolil liberalistku Zuzanu Čaputovú s naivným vysvetlením, že „ženy do politiky patria“. Ani jeden z pozvaných skúsených novinárov nepotreboval obdobie rokov 2020 – 2023, aby sa zorientoval, či dokonca názorovo a politicky úplne preorientoval o 180 stupňov. Ani jeden z pozvaných by nikdy nemohol spolupracovať s terajšou neoliberálnou opozíciou, ani s ďalšími extrémistickými silami, ktoré ju v tej či onej miere podporujú, a ani jeden z pozvaných nie je podporovaný americkou, britskou, či inou, ambasádou.
Navyše som mal pocit, ktorý sa mi na bratislavskom stretnutí s kolegami podľa očakávania potvrdil, že podobným spôsobom, ak nie priam identicky, vnímame aj existujúcu asymetriu v podpore takzvanej mediálnej alternatívy zo strany vlády a jej organizácií a ministerstiev. Ak tu bola v minulosti situácia taká, že mohli štedré granty z ministerstiev čerpať plným priehrštím rôzni dubiózni politickí mimovládkari, neraz dokonca multiplicitne, prečo by sa súčasná vláda nemala konečne zaoberať aj svojím vzťahom k celému sektoru nezávislých alternatívnych médií, nielen k jeho jednej časti. V tomto zmysle som v nedávnej minulosti absolvoval dve stretnutia aj na Úrade vlády, aby som priamo na mieste podporil alternatívne médiá a upozornil na ich prehliadanie zo strany súčasnej vládnej administratívy. V písomnej správe zo stretnutia, ktoré vypracoval poverený zodpovedný pracovník ÚV, je explicitne uvedené, že „Pán Zoldy a jeho kolegyňa sa neprišli na Úrad vlády vyplakať a nič od nikoho pre seba nepožadovali“, iba upozornili na absenciu vyváženej mediálnej politiky vlády vo vzťahu k alternatívnym médiám, ktorá môže v existujúcich napätých pomeroch v spoločnosti podkopať ich dôveru k smerovaniu vládnej politiky.
Za seba môžem povedať, že tu zďaleka nejde iba o absenciu nejakej finančnej podpory zo strany vlády, o ktorú som nikdy nestál a nestojím, ale aj o zarážajúcu laxnosť a flagrantnú neexistenciu elementárneho morálneho rešpektu. V extrémnom, ale v daných pomeroch veľavravnom prípade, dokonca aj vtedy, ak alternatívny novinár reaguje písomne priamo do Bruselu celému vedeniu EK a EP na tendenčnú a neobjektívnu správu komisára Reyndersa, poskytne ju na podpis občanom Slovenska ako petíciu, upovedomí o tom písomne najvyšších ústavných činiteľov vrátane premiéra a Úradu vlády, ale následne sa ukáže, že ani len krajské a okresné organizácie vládnych strán nedostali o tom „zhora“ správu a čudujú sa ako puk, že sa niečo také z iniciatívy člena mediálnej alternatívy udialo. Ale to je len moja subjektívna poznámka na margo dnešnej situácie. Ak by niekto chcel ešte extrémnejší a ešte šokujúcejší príklad, odporúčam do ctenej pozornosti rozhovor dvojice historik Anton Hrnko a prekladateľ a publicista Michal Zoldy v TV OTV pod názvom „Existuje tu antislovenská skupina ľudí?“. Vskutku šokujúce, na hlbšie zamyslenie.
Svojím kolegom z bratislavského stretnutia som vyjadril podporu v nedávnom osobnom verejnom vyhlásení. 1/2
Zdroj telegram
