Rezolúciu v mene jej 140 spoluautorov predložil indický minister zahraničných vecí Ánand Šarma. Pri jej predkladaní citoval Gándhího slová: „Nenásilie je najväčšia sila, ktorou ľudstvo disponuje. Je silnejšia než najmocnejšia ničivá zbraň, akú kedy ľudský dôvtip vynašiel.“
Gándhí, ktorý pomohol Indii k nezávislosti, bol inšpiráciou pre nenásilné hnutia za občianske práva a spoločenské zmeny na celom svete. Počas celého života zostal verný svojej viere v nenásilie, a to aj v ťažkých podmienkach a zoči-voči zdanlivo neprekonateľným výzvam.
Teória za jeho konaním – vrátane podnecovania masívnej občianskej neposlušnosti voči britskému zákonu – bola, že „spravodlivé prostriedky vedú k spravodlivým cieľom“, teda je iracionálne snažiť sa použiť násilie na dosiahnutie mierovej spoločnosti. Veril, že Indovia nesmú vo svojom boji za oslobodenie od kolonializmu používať násilie ani nenávisť.
Princíp nenásilia – známy aj ako nenásilný odpor – odmieta použitie fyzického násilia na dosiahnutie spoločenských alebo politických zmien. Túto formu sociálneho boja, často označovanú ako „politika obyčajných ľudí“, prijalo mnoho ľudí na celom svete v kampaniach za sociálnu spravodlivosť.
Hoci sa nenásilie často používa ako synonymum pacifizmu, od polovice 20. storočia tento termín prijali mnohé hnutia za spoločenskú zmenu, ktoré sa však primárne nezameriavajú na odpor voči vojne. Jedným z kľúčových princípov teórie nenásilia je, že moc vládcov závisí od súhlasu obyvateľstva, ktoré má však právo nenásilným odporom túto moc podkopať odopretím súhlasu a spolupráce s mocou.
Podľa profesora Genea Sharpa, popredného vedca v oblasti nenásilného odporu, nenásilná akcia nie je pokusom vyhnúť sa konfliktu alebo ho ignorovať. Je to jedna z reakcií na problém, ako efektívne konať v politike, najmä ako efektívne uplatňovať moc. Je to technika, pomocou ktorej ľudia odmietajúci pasivitu a podriadenosť, môžu viesť svoj konflikt bez násilia.
Mahátma Gándhí, celým menom Móhandás Karamčand Gándhí, sa narodil 2. októbra 1869. Po štúdiách práva v Londýne sa vrátil do Indie, ale vo veku 23 rokov sa presťahoval do inej britskej kolónie – Južnej Afriky. Strávil tam celkovo 21 rokov, počas ktorých sa formovali a dozrievali jeho osobné i politické názory vrátane politiky nenásilného odporu.
Vo svojej knihe Hind svarádž vydanej v roku 1909 uviedol, že britská vláda v Indii vznikla a prežila výhradne vďaka spolupráci Indov. Ak by však Indovia spolupracovať prestali a vyhlásili by občiansku neposlušnosť, britská vláda by sa zrútila.
V roku 1915 sa do Indie vrátil už ako známy indický nacionalista, teoretik a aktivista a začal sa aktívne podieľať na indickej nezávislosti. Od roku 1920 sa postavil na čelo strany Indický národný kongres, ktorú premenil na masovú politickú stranu. Za svoj hlavný cieľ strana vyhlásila získanie úplnej nezávislosti od Spojeného kráľovstva nenásilnými a mierovými prostriedkami. Gándhího filozofia nenásilných metód politického boja formou občianskej neposlušnosti (tzv. satjágraha) napokon priniesla koniec britského kolonializmu.
India nezávislosť dosiahla 15. augusta 1947, keď bola vyhlásená slobodná India dvoch domínií. Vtedy už 77-ročný Gándhí bol jediný, kto nesúhlasil s rozdelením Indie na náboženskom princípe, pretože hlásal náboženskú znášanlivosť. Bojovník proti násiliu zahynul rukou vraha – hinduistického fanatika. Cestou na modlitebné zhromaždenie v Dillí ho 30. januára 1948 zastrelil troma ranami z revolveru 36-ročný Náthurám Gódsé.
V roku 2006 Geir Lundestad, nórsky historik a do roku 2014 riaditeľ Nobelovho inštitútu, uviedol: „Najväčším opomenutím v našich dejinách je to, že Gándhí nedostal nikdy Nobelovu cenu za mier.“ Zároveň dodal, že Gándhí sa bez Nobelovej ceny za mier mohol obísť, ale je otázne, či sa zaobíde Nobelov výbor bez Gándhího.
Zdroj feed teraz.sk
