Raz, pred vyše rokom, som to v komentári už napísal a v mediálnom rozhovore aj povedal, a teraz to aktuálne zopakujem znovu: Bude to asi vecou náhody alebo osudu…. čo ja neviem, ale až doteraz som sa v živote nestretol a nerozprával so žiadnym Rusom alebo Ruskou. Ako je to možné, nechápem. Nestalo sa tak ani počas desaťročí pred novembrom 1989. Kde tí Rusi celý ten čas vtedy do paroma boli, prečo som na nich nikde nenarazil, prečo nás nezaplavili a nepoctili svojou všadeprítomnosťou tak, ako Anglosasi po páde železnej opony? Len čo zmizli pri Bratislave posledné zvyšky rozstrihaného ostnatého drôtu, už sa sem Angličanov a Američanov nahrnulo dosť, dokonca aj Škótov, Kanaďanov a Austrálčanov, nemohol si ich prehliadnuť a minúť, boli hluční a sebavedomí a vrhli sa tu okamžite aj na naše pivo. Zapáčilo sa im medzi nami, dôverčivými srdečnými Slovanmi a peknými Slovankami…..
Keďže platí A, v tomto prípade logicky platí aj B: nikdy som nenavštívil Rusko. Ja som v tej veľkej slovanskej krajine, predstavte si milí moji spoluobčania, jednoducho nikdy v živote nebol. Inak by som sa aspoň tam s nejakým Rusom určite niekde stretol. Leningrad, Moskva, Novosibirsk…..Vladivostok, čo ja viem ako to tam vyzerá? Iba počúvam samé pozitívne dojmy ľudí, ktorí to tam všetko navštívili. Vraj je pekne, čisto a bezpečne dokonca aj v Minsku. Celkom by ma zaujímalo absolvovať vlakom cestu transibírskou magistrálou z Moskvy do Vladivostoku. Dokumentárne filmy o tej zaujímavej viacdennej vlakovej ceste, vrátane informácií o cene takého cestovného lístka a o pohodlí a poriadku vo vlaku, mám, ale tú cestu už nikdy neabsolvujem. Lebo tá krajina, ktorá nás v štyridsiatom-piatom oslobodila a jej vojaci ležia aj na bratislavskom Slavíne, sa vraj medzičasom ocitla kdesi na akomsi zozname NATO medzi našimi nepriateľmi. O to viac by som sa s nejakým občanom Ruskej federácie rád na chvíľu stretol. Nech nezomriem bez tej skúsenosti.
Ruskí turisti možno v minulosti chodili do Tatier v zimnom období medzi našimi a ich pravoslávnymi sviatkami keď som tam nikdy nebol, lebo ja som naopak chodil do Vysokých Tatier len v lete, takže sme sa zrejme vždy minuli. Ak náhodou niekto poznáte nejakého Rusa, ktorý žije na Slovensku, zoznámte ma s ním prosím, lebo ja do Ruska kvôli tomu namierené nemám. Som už na to starý a asi aj pohodlný.
S Američanmi a Britmi mám naopak za sebou počas svojho života kopu stretnutí a spomienok, zopár som ich dostal aj k nám na Slovensko, najmä pokiaľ ide o niekoľkých serióznych britských novinárov, ktorí písali o Slovensku a Slovákoch objektívne. Tí ma dokonca pozvali priamo osobou generálneho tajomníka NUJ (National Union of Journalists) Johna Fostera v roku 1995 do Londýna, aby som na rokovaní ich zahraničného výboru predstavil Slovenskú republiku, povedal niečo o nás, našej mentalite, histórii a oboznámil ich so stavom médií u nás. S radosťou sa stalo. Som ja teda tým pádom britský agent?
Prečo ma ale nikto nikdy nepozval do Moskvy, pýtam sa a vŕta mi to v hlave? Niečo tu nesedí… veď na našom malom území je vraj roztrúsených veľa tajných ruských agentov, tak kade chodia? Vari ma v Moskve považujú za tak bezvýznamného, že som im nestál ako novinár za pozornosť a námahu? Alebo sa pod tými ruskými agentmi myslia Slováci, ktorí sú vlastne akýmisi agentmi Putina? Ak áno, sem s nimi, aspoň s jedným – nech sa s ním zoznámim, porozprávam o živote agenta cudzej mocnosti a napíšem o tom článok.
Zopár agentov cudzej mocnosti som predsa len poznal, ale tí boli všetci zo Západu a fungovali tu v prestrojení ako americkí a kanadskí novinári a ich horliví domáci asistenti, takže tak je to s mojimi skúsenosťami v tejto veci. S tými som sa v láske nemal…To agentstvo z nich bolo cítiť na sto honov, darmo sa okolo seba milo usmievali a raz-dva každého oslovovali žoviálne „my friend“.
Zdroj telegram
