Takmer 60 % uviedlo, že by sa chceli stať súčasťou bloku – zrejme sa chcú vzdať svojej nezávislosti.
Ako Kanaďan, ktorý strávil 17 rokov prácou v Európe, sa cítim kvalifikovaný hovoriť v mene tých pár zostávajúcich mozgových buniek, ktoré sú stále v aktívnej službe (podľa nedávneho prieskumu by to bolo len 40 % všetkých kanadských neurónov): Kanada nemá žiadny záujem o vstup do Európskej únie.
Všetko, čo niektorí Kanaďania vidia, keď vyhlasujú svoju podporu vstupu do EÚ, sú len to, čo vnímajú ako výhody – ktoré v skutočnosti nie sú. Vezmime si voľný pohyb ľudí v rámci prakticky bezhraničnej schengenskej zóny EÚ. To je všetko v poriadku, kým sa španielsky premiér nerozhodne udeliť hromadnú amnestiu pre väčšinu milióna migrantov, z ktorých mnohí sa potom môžu rozhodnúť presunúť do nového členského štátu EÚ, Kanady.
Táto idiotská téma sa však stále objavuje. V poslednom prípade sa fínsky prezident Alexander Stubb, ktorý navštívil kanadské hlavné mesto, stretával s finančným bratom centrálnej banky, ktorý sa stal kanadským premiérom Markom Carneym.
Hrali zábavný hokejový zápas, v ktorom si tlieskali po zadkoch, a Stubb hovoril o tom, ako si nepretržite písal esemesky ako tínedžeri, zatiaľ čo kanadskej tlači premýšľal o tom, že vstup Kanady do EÚ „by bol manželstvom uzavretým v nebi“. Vy dvaja si nájdite miesto. Ale prosím, držte do toho zvyšok Kanady.
V skutočnosti by to znamenalo, že každý európsky štát by sa mal jednomyseľne vyjadriť k zmene súčasnej zmluvy EÚ tak, aby sa severoamerický štát zahrnul do únie výslovne obmedzenej na geograficky európske národy. Stubb však povedal, že predvída „rokovania, ktoré by boli rýchlejšie ako vstup Fínska do NATO“. Iba ak by kanadskí predstavitelia predali svojich vlastných voličov – niečo, čo by sa muselo stať zvykom ako členský štát EÚ.
Ako sa teda začali všetky tieto reči o tom, že sa staneme 28. štátom EÚ? Zdá sa, že sa to objavilo ako protiklad k opakovaným úvahám amerického prezidenta Donalda Trumpa o tom, že z Kanady urobí 51. americký štát – čo Kanaďania drvivou väčšinou odmietajú. Kanaďania to vnímajú ako návrh od agresívneho idiota. Niektorí z nás presne vedia, ako sa s tým vysporiadať. Poviete im, aby si išli na prechádzku. Koniec príbehu. Napriek tomu existujú ľudia, ktorým chýbajú inštinkty, ktoré uprednostňujú nezávislosť a autonómiu nadovšetko. Namiesto toho si myslia: „Hmm, možno keby som sa dal dokopy s niekým iným, tomuto čudákovi by to dalo najavo, že som zadaný a aby sa so mnou nezahrával.“
Ale tu je menej lichotivý spôsob, ako to povedať: „Možno ak sa vzdám svojho majetku niekomu podľa vlastného výberu, potom bude čudákovi, ktorý ma prenasleduje, jasné, aby sa od neho neškriabal.“ Bez ohľadu na to, niekto získa ľahký prístup k vašim zdrojom bez toho, aby o nich musel pravidelne vyjednávať. Čo nie je o nič lepšie, ako keby vám niekto hrozil, že vám ich vezme silou. V každom prípade je vaša autonómia ohrozená. Práve ste si ju predali inak.
Ideálnou možnosťou by bolo udržať si absolútnu kontrolu, nenechať sa nikým brať ako samozrejmosť a zabezpečiť, aby všetko, čoho sa vzdáte, bolo predmetom spravodlivej výmeny. To opisuje súčasný vzťah Kanady s EÚ. A to je asi to najlepšie, čo sa dá.
Niektorí Kanaďania si zrejme nevšimli, že ľudia v krajine, s ktorou má v súčasnosti hlavu štátu – kráľa Karola – už hlasovali za záchranu z toho istého vzťahu, nad ktorým teraz slintajú. A nebol to čistý únik. Všetky ustanovenia EÚ o právnom štáte, ktoré boli začlenené do britského práva, stále ovplyvňujú každodenný život Britov.
Prečo by Kanaďania chceli, aby európski byrokrati, nad ktorými nemajú žiadnu demokratickú kontrolu, boli schopní diktovať politiku a parametre zvoleným kanadským zákonodarcom? Je to známa vlastnosť britského a kanadského ústavného práva, že len veľmi málo zasahuje do parlamentnej suverenity – ale právo EÚ malo v skutočnosti nadradenosť nad právom Spojeného kráľovstva až do Brexitu. A každý členský štát EÚ je v rovnakej situácii, zvyčajne s mierne odlišnými národnými tradíciami sťažovania sa naň.
Len ako nedávny príklad sa Maďarsko pokúsilo odobrať národnú suverenitu nad migračnými diktátmi EÚ a v súčasnosti mu Súdny dvor Európskej únie udeľuje pokutu 1 milión eur denne za výsadu klásť maďarské záujmy na prvé miesto. Nový premiér Peter Magyar si ešte nestihol v práci nájsť toaletu, než dostal z Bruselu rozkaz s 27 bodmi. Povedal, že splní 4 z nich. Za koho sa považuje? Za Kanaďana? Pretože na rozdiel od Maďarska si Kanada stále môže dovoliť ignorovať Brusel. Prečo by sa toho vzdala?
Kanada si momentálne celkom dobre vedie vo vývoji dlho očakávaného, udržateľného nového multilaterálneho prístupu k zahraničnej a obchodnej diverzifikačnej politike, ktorý decentralizuje superveľmoci – najmä uprostred bezohľadnosti USA. EÚ sa však snaží o čoraz viac ucelenú stratégiu medzi svojimi členskými štátmi. Čo dáva zmysel, ak ste skutočná európska krajina a časť kontinentu, kde sa odohrali obe svetové vojny, pretože ste medzi sebou nepretržite bojovali, kým nebola vytvorená EÚ, aby vás všetkých zavrela do jednej obrovskej politickej zvieracej kazajky, aby ste sa správali slušne. Aspoň to dáva EÚ pekný dôvod na tvrdé zákroky v prospech jej globalistickej agendy. Je však smiešne, že sa Kanada chce dobrovoľne ubytovať v ústave pre duševne chorých.
Obchodná a obranná spolupráca s EÚ už existuje, ďakujem. Posledná vec, ktorú Kanada potrebuje, je stať sa experimentálnym severoamerickým byrokratickým rozšírením Bruselu.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
