Výrazná črta osobnosti Rudolfa Sikoru je aktivizmus, ktorý prejavil nielen v období normalizácie či počas novembrových dní v roku 1989, keď bol jedným z iniciátorov vzniku Verejnosti proti násiliu (VPN), ale kritické postoje k spoločensko-politickému dianiu vyjadruje aj v súčasnosti.
„Vzťah k vedám, vizuálnemu umeniu, literatúre, hudbe – to všetko sa spája v mojom umeleckom vyjadrení. Vždy som spontánne čerpal z vedy: najskôr z astronómie, neskôr z kozmológie, napokon z ekológie. Ak som totiž z perspektívy kozmu vypozoroval, čo sa deje s našou planétou, musel som sa konfrontovať s tým, ako hrubo sa ľudstvo správa k životnému prostrediu. A viac ako pred polstoročím som si uvedomil, čo všetko stvárajú politici. Namiesto toho, aby chránili mier a životné prostredie, oni ho ohrozujú,“ uviedol pre TASR maliar, grafik, fotograf, sochár a pedagóg, ktorý bude mať v piatok 17. apríla 80 rokov.
Sikora svojimi prácami tiež reaguje aj na umenie revolučných avantgárd 20. storočia, najmä na Kazimira Maleviča. Medzi základné symboly, ktoré sa často objavujú v jeho dielach, patria výkričníky, šípky, kríže a hviezdy.
Rudolf Sikora sa narodil 17. apríla 1946 v Žiline. Vyrastal v rodine stredoškolského učiteľa matematiky a úradníčky. V roku 1952 sa rodina presťahovala do Spišskej Novej Vsi, kam preložili jeho otca. Do Žiliny sa Sikorovci vrátili koncom 50. rokov, kde budúci významný výtvarník ukončil aj strednú všeobecno-vzdelávaciu školu.
Od roku 1963 študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave a do roku 1965 aj scénografiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU). Štúdium na VŠVU úspešne absolvoval v roku 1969.
„Odmalička som kreslil a maľoval, ale mal som rád aj matematiku, fyziku, prírodné vedy. Inšpiroval ma aj otec, pedagóg – matematik, ktorý bol veľmi múzický, rád kreslil a venoval sa zborovému spevu. A v puberte ma povzbudil majster Ľudovít Fulla, ktorý pri návšteve ľudovej školy umenia v Žiline vyhlásil, že Sikora má talent,“ dodal dnes už rešpektovaný výtvarník.
Po absolvovaní štúdia sa prezentoval vlastnou výstavou pod názvom Topografia v Galérii mladých na Mostovej ulici v Bratislave. Galéria po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy prešla pod správu Socialistického zväzu mládeže (SZM) a jeho diela sa v nej už neobjavili. Sikora sa ocitol mimo oficiálnych výtvarných štruktúr.
Po tom, ako 19. novembra 1970 vo svojom dome na Tehelnej ulici v Bratislave zorganizoval 1. otvorený ateliér, ktorý bol jednou z iniciačných akcií slovenského konceptuálneho a akčného umenia, ho vypočúvala Štátna bezpečnosť (ŠtB). Na akcii otvoreného ateliéru sa totiž zúčastnili výtvarníci, ktorí pre svoju tvorbu a názory nesmeli verejne vystavovať.
„Boli to tvrdé časy a to, čo sa v normalizácii udialo celkovo voči kultúre, sa nedá ospravedlniť. Medzi už etablovanými výtvarníkmi nás bolo asi 25 vyhodených zo Zväzu výtvarných umelcov. Nesmeli sme vystavovať doma ani v zahraničí. Musím ale povedať, už to neboli 50. roky – vyšetrovali nás, ale nevešali. Zachránilo nás, že sme milovali svoju prácu. Od východu až po západ Československa sme sa schádzali na polotajných neoficiálnych stretnutiach v Prahe, na Morave, v Bratislave, Košiciach alebo na strednom Slovensku. Za seba môžem povedať, že už legendárny 1. otvorený ateliér v mojom dome na Tehelnej 32, bol začiatkom dlhoročných spoluprác a kooperácií alternatívnej scény. Tak sme spolu prežili, neustúpili, nezradili svoju vnútornú slobodu,“ opísal Sikora nepriaznivé normalizačné obdobie.
Spomedzi aktivistických opozičných skupín sa v tomto období stretával najmä s ochranármi a ekológmi. Do Zväzu výtvarných umelcov ho naspäť prijali až v roku 1988, v období perestrojky, keď sa predstavitelia komunistického režimu snažili pristupovať k umelcom zhovievavejšie.
Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 stál pri vzniku VPN a v koordinačnom výbore hnutia pôsobil do apríla 1990. Podieľal sa aj na prerode Zväzu výtvarných umelcov na Slovenskú výtvarnú úniu. Pôsobil ako poradca prvých ponovembrových ministrov kultúry – Ladislava Chudíka a Ladislava Snopka.
V rokoch 1990 – 2004 vyučoval na VŠVU a od roku 2003 do roku 2011 prednášal aj na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Externe pôsobil tiež na pražských vysokých školách – Akadémii výtvarných umení (AVU) a Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU).
Vystavoval v Bonne, Berlíne, Kolíne nad Rýnom, Viedni, Budapešti, Barcelone, Spojenom kráľovstve či v USA. V roku 2006 mal samostatnú súbornú výstavu Sám proti sebe v Národnej galérii v Prahe. V Bratislave bola táto výstava prezentovaná v roku 2008. Prezident SR Andrej Kiska mu udelil v januári 2016 Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR v oblasti výtvarného umenia.
Ani v súčasnosti neprestal kriticky vnímať dianie na Slovensku a vo svete, ktoré podľa neho zamorila hlúposť, že kultúra má byť apolitická. „Neviem si predstaviť, koľko literárnych, hudobných, výtvarných diel by muselo za celé storočia zmiznúť, ak by sa podrobili apolitickosti. Umenie dokáže politikov kritizovať, kontrolovať a stavať sa proti nim, keď politici namiesto toho, aby mier a životné prostredie chránili, ohrozujú celú planétu. Politici sú na to, aby mier vytvárali. Oni však vytvárajú vojnu a z našej planéty vytvorili treťotriednu civilizáciu. Som presvedčený, že vo vesmíre, v miriádach galaxií existujú civilizácie, ktoré nepoznajú, čo to je vojna. Ktoré pracujú, koordinujú svoje mysle preto, aby žili aj tvorili,“ zdôraznil Sikora.
Od 17. apríla 2026 bude v Moravskej galérii v Brne výstava Rudolfa Sikoru s názvom Za a proti, ktorá potrvá do 13. septembra tohto roku.
„Cítim, že globálne sa deje čosi, čo ma vrátilo ku Malevičovi, s ktorým som už pred 20 rokmi robil určité paralely. Teraz som sa odvolal na jeho slávny triptych Čierny kruh, Čierny kríž, Čierny štvorec, vyzdvihol som jeho ideu absolútnej čiernej farby bez bielej maľby pozadia a vložil som doň kus politiky. Stalin koncom 20. rokov minulého storočia tvrdo zlikvidoval hnutie supramatistov a predstaviteľov tzv. ruskej avantgardy. Mnohí vynikajúci autori, väčšina z ktorých ani neboli Rusi, skončili v gulagoch. Samotný Malevič, ktorý sa narodil v Kyjeve, mal otca Poliaka a matku Ukrajinku. Môj triptych som posilnil odporom – prečiarknutou čiernou kremeľskou hviezdou a nazval som ho Malevičov odkaz Stalinovi a Putinovi,“ uviedol pre TASR Sikora.
Zdroj feed teraz.sk
