Slávny írsky spisovateľ, ktorý pôsobil v Londýne, je aj v modernej epoche považovaný za najvýznamnejšieho britského dramatika po Williamovi Shakespearovi. V roku 1925 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Najslávnejšie sú jeho divadelné hry Pygmalion, Človek a nadčlovek i Svätá Jana. Za prvú z nich dostal spolu so scenáristami rovnomenného filmu Oscara.
George Bernard Shaw sa narodil 26. júla 1856 v írskom Dubline, kde zažil zložité detstvo v nefungujúcej rodine. Nepáčili sa mu ani školy, ktoré striedal, ale popritom si vďaka vplyvu svojej matky a častým návštevám Írskej národnej galérie osvojil rozsiahle poznatky z oblasti hudby, výtvarného umenia a literatúry.
Ako 16-ročný sa stal úradníkom realitnej spoločnosti, v tom čase jeho matka opustila manžela a spolu s dvoma dcérami odišla do Londýna. Mladý Shaw ich o štyri roky nasledoval, keďže ho to neustále ťahalo k intelektuálne tvorivejšej sfére. Chcel sa stať spisovateľom a veľa času trávil v knižnici Britského múzea.
Vysnívaný život mu znemožňovala chudoba a na prežitie si zarábal vyučovaním hudby. Popoludnia trávil v študovni, kde písal romány a dopĺňal si vedomosti čítaním kníh, ktoré počas školskej dochádzky zanedbal. Po večeroch chodil na prednášky a diskusie, kde nielen získaval nové vedomosti, ale vnímal aj atmosféru a intelektuálny život londýnskej strednej triedy.
Ako spisovateľ sprvoti publikoval romány, do roku 1883 mu ich vyšlo šesť, avšak bez výraznejšieho úspechu. Ten mu priniesli až drámy s vtipnými námetmi a brilantnými štipľavými dialógmi. Prvou bola Vdovcove domy (1892) a v roku 1898 zarezonovala Živnosť pani Warrenovej až tak, že ju zakázali a hrali ju až od roku 1925. Hra sa zaoberala problematikou prostitúcie, čo bolo ešte aj na sklonku viktoriánskej éry v Anglicku neprípustné.
G.B. Shaw tieto svoje prvé hry označil za „nepríjemné“, tvrdil, že ich dramatická sila núti diváka postaviť sa tvárou v tvár nepríjemným skutočnostiam. Následne napísal štyri „príjemné“ hry v snahe získať si priazeň divadelných producentov i publika, ktoré jeho štipľavé komédie dovtedy skôr odrádzali. Obe skupiny hier neskôr prepracoval a vydal v zbierke Príjemné a nepríjemné hry (1898).
Do „príjemného“ obdobia patria diela Zbrane a hrdina i Candida (1898) – v tejto hre však pridal aj „dráždivú“ tému. Ide o psychologický portrét emancipovanej ženy, ktorej realizmus zvíťazí nad romantickou láskou. Diablov učeník je zase svojrázny melodramatický príbeh protestantského duchovného a rebelanta, ktorý bojuje za slobodu v americkej vojne za nezávislosť.
Trúfol si aj na paródiu Shakespearovej hry Cézar a Kleopatra (1901), bola to jeho prvá veľkohra. Kleopatra v nej nie je skúsená vládkyňa zo Shakespearovej tragédie Antonius a Kleopatra, ale rozmaznané a kruté dievča. V hre Tri hry pre puritánov (1901) rozvil Shaw tradíciu rozsiahlych predhovorov, ktoré sa postupne stali typickým znakom jeho tvorby. Úvodné eseje, napísané živým a brilantným štýlom, sa nezaoberali len samotnými hrami, ale aj širšími spoločenskými a filozofickými otázkami, ktoré z nich vyplývali.
V tom čase bol už G. B. Shaw etablovaný významný európsky dramatik, v Anglicku však jeho povesť trochu zaostávala. Zlom nastal až po londýnskej premiére hry John Bullov druhý ostrov (1904). O rok neskôr odpremiéroval hru Človek a nadčlovek. Naplno v nej rozvinul svoju filozofiu, podľa ktorej je ľudstvo najnovšie štádiom cieľavedomého a večného evolučného pohybu „životnej sily“ smerom k stále dokonalejším formám života.
Shaw prostredníctvom inteligentnej komédie skúmal aj náboženské vedomie a upozorňoval na spoluzodpovednosť spoločnosti za vlastné neduhy, napríklad v hre Major Barbara (premiéra 1905). Vo filozofickom obraze Androkles a lev (1912) sa venoval otázke pravej a falošnej náboženskej zanietenosti. V hre Doktorova dilema (premiéra 1906) okrem iného vytvoril satiru na lekárske povolanie
Shawovo majstrovské komediálne dielo a zároveň najvtipnejšia i najobľúbenejšia hra je Pygmalion (premiéra 1913). Autor ju označoval za didaktickú drámu o fonetike. Je to však predovšetkým ľudská komédia o láske a anglickom triednom systéme. Rozpráva príbeh kvetinárky z londýnskej štvrte Cockney, ktorú profesor lingvistiky učí spisovnej výslovnosti, aby sa mohla vydávať za dámu z vyššej spoločnosti. Autor zároveň skúma dôsledky úspechu tohto experimentu. Scéna, v ktorej Eliza vstúpi do vyššej spoločnosti už s dokonalou výslovnosťou, no bez predstavy o pravidlách spoločenskej konverzácie, patrí k najvtipnejším momentom anglickej dramatickej literatúry.
Pygmaliona sfilmovali v roku 1938, pričom Shaw bol súčasťou oscarového ocenenia filmu rovnakého názvu za adaptovaný scenár jeho hry. Neskôr sa stala predlohou mimoriadne úspešného muzikálu My Fair Lady (1956), ktorý bol v roku 1964 prenesený aj na filmové plátno.
Prvá svetová vojna znamenala v Shawovom živote zásadný medzník a to doslava – zamedzila mu písať divadelné hry. Namiesto toho sa venoval (geo)politike a po skončení vojny predsa napísal hru, logicky s touto témou. Dom zlomených sŕdc (premiéra 1920) prezentuje duchovný úpadok generácie, ktorá niesla zodpovednosť za vojnové krviprelievanie.
Svätorečenie Johanky z Arku v roku 1920 v Shawovi znovu prebudilo myšlienku napísať historickú drámu o jej živote. Výsledkom bolo jeho majstrovské dielo Svätá Jana (premiéra 1923). Úspech hry výrazne pomohol v roku 1925 k udeleniu Nobelovej ceny za literatúru, finančnú odmenu však autor neprijal a venoval ju na preklady iných literárnych diel do angličtiny.
Nasledujúcich päť rokov sa G.B, Shaw venoval príprave svojho súborného vydania diel a práci na štúdiáích a esejách. V roku 1929 uviedol futuristickú spoločenskú komédiu Tragač s jablkami. Písal a verejne sa vyjadroval ešte ako 90-nik, zomrel 2. novembra 1950, svoju manželku-vrstovníčku prežil o osem rokov. Charlotte Payne-Townshendová bola prekladateľka a politická aktivistka írskeho pôvodu. Ich vyše 40-ročné manželstvo bolo podľa dobových zdrojov šťastné, Charlotte spisovateľa podporovala v písaní i v bohatom verejnom pôsobení.
Zdroje: www.britannica.com, www.shawsociety.org.uk, www.nobelprize.org
Zdroj feed teraz.sk
