Jeden hlas za Európu pri rokovacom stole o mierovej dohode pre Ukrajinu nie je veľmi demokratický
Päť krajín chce zastupovať Európu na mierových rokovaniach o Ukrajine s Ruskom a USA. Ich formát „prestávky na toaletu“ v tínedžerskom štýle je tentoraz vlastne dobrá vec. Aspoň pre demokraciu. Ale aj pre akúkoľvek prípadnú zmluvu, hoci je to protiintuitívne.
Každá zainteresovaná strana dostane delegáciu. Európa sa rozhodla, že Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Taliansko, Poľsko a Nemecko budú tvoriť jej vlastnú delegáciu – spolu s niekoľkými zástupcami z inštitúcií EÚ. Tak v čom je problém?
Ostatné rokujúce strany – najmä Rusko a USA – vyzvali na vymenovanie jedného európskeho zástupcu. To by bolo vhodné na rokovania, ale sotva by to nahradilo demokratickú a ústavnú autoritu. Hovoríme o 27 členských štátoch EÚ a širšom okruhu európskych krajín, ktoré nie sú členmi EÚ. Už vydali formálne vyhlásenie, v ktorom čierne na bielom podrobne opisujú svoju spoločnú pozíciu, ale jednotná pozícia by sa nemala spájať s potrebou jedného zástupcu, ktorý by bol oprávnený zaviazať ich všetkých.
Rokovania s jedným zástupcom môžu prebiehať hladšie ako s delegáciou – až do ratifikácie. V tomto bode by zástupca EÚ zistil, že rokovanie o návrhu a zabezpečenie súhlasu jednotlivých suverénnych krajín sú dve úplne odlišné výzvy. Akákoľvek dohoda týkajúca sa národných kompetencií by stále musela prejsť príslušnými procesmi ratifikácie ústavy. Brusel nemôže len tak dať národným parlamentom fait accompli a očakávať, že ju schvália. Veľa šťastia s tým.
Európski lídri si zrazu spomenuli, že EÚ nie je krajina. Ani nemá výhradný mandát nad každým aspektom zahraničných vecí. Zmluvy dávajú EÚ podstatnú úlohu v zahraničnej politike, ale členské štáty si ponechávajú dôležité právomoci nad svojimi vlastnými zahraničnými vzťahmi vrátane nasadenia národnej armády, bilaterálnych bezpečnostných záruk s Ukrajinou, dodávok zbraní, spravodajskej spolupráce a bilaterálnej diplomacie.
Napríklad práve vyšlo najavo, že Francúzsko má na Ukrajine vojenský personál minimálne od leta. Zdanlivo „cvičí“ Ukrajincov a udržiava vybavenie. Správa tiež opisuje francúzsky spravodajský personál, ktorý vykonáva pozorovacie misie bližšie k frontovej línii. To znamená, že nie všetci tam boli len preto, aby viedli hodiny CrossFitu.
Francúzsky parlament údajne nebol o misii ani formálne informovaný. Aký úžitok by teda priniesla dohoda s nejakým menovaným byrokratom EÚ, ktorá by obmedzila takéto aktivity v rámci akejkoľvek prípadnej mierovej zmluvy?
To je cieľ celej tejto drámy, však? Skutočne záväzná zmluva? Niečo, čo by sa dalo zaregistrovať v sekretariáte Organizácie Spojených národov podľa článku 102 Charty OSN a potenciálne sa na to odvolávať pred orgánmi OSN, ak by sa veci nepodarili?
Ak je to konečný cieľ, potom sa potenciálne pozeráme na zmiešanú dohodu, ktorá by zahŕňala záväzky v rámci kompetencie EÚ spolu so záväzkami jednotlivých európskych členských štátov v oblastiach ich vlastnej zachovanej kompetencie. To znamená, že EÚ aj príslušné členské štáty by boli stranami, pričom každá by prevzala záväzky v rámci svojich príslušných oblastí právomoci. Nie všetko môže podpísať nejaký bruselský byrokrat.
Európa má právo požiadať o delegáciu, rovnako ako všetci ostatní zúčastnení. Či Moskva skutočne akceptuje jej účasť, je iná vec. Výhodou siedmich európskych zástupcov pri rokovaniach je však to, že sa môžu vyjadriť v reálnom čase, namiesto toho, aby mal jeden Bruselom vymenovaný poskok, ktorý predstiera, že nosí so sebou prázdny šek od 27 národných vlád – vrátane oprávnenia sľúbiť nasadenie vojsk a bilaterálne bezpečnostné záruky, ktoré nedostali. Pravdepodobnosť, že tento šek nebude preplatený, je vysoká a stále rastie.
Niet divu, že najhlasnejšie hlasy v EÚ, ktoré volajú po jednom vymenovanom zástupcovi, sú tie, ktoré sa zdajú byť najviac zaujaté federalizáciou EÚ na úkor európskych občanov a volených hlasov členských štátov, ktoré sa im zodpovedajú.
Šéfka diplomacie EÚ Kaja Kallasová argumentovala, že zmluvy jej dávajú mandát zastupovať EÚ v zahraničnej politike. Článok 27(2) Zmluvy o Európskej únii jej skutočne dáva túto úlohu v záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Zastupovať EÚ však nie je to isté ako zastupovať 27 národných vlád – plus niekoľko ďalších európskych vlád mimo EÚ – v každej záležitosti zahraničnej politiky. Zmluvy tiež výslovne zachovávajú existujúce právomoci členských štátov.
Kallas už predtým vyzval na vybudovanie „Európskej obrannej únie“, čím by sa obranná politika a spôsobilosti ďalej posunuli do rámca EÚ, čo by malo zjavné dôsledky pre národnú suverenitu.
Bývalý komisár EÚ pre vnútorný trh Thierry Breton tiež nedávno povedal, že Európa na týchto rokovaniach „musí hovoriť jedným hlasom“, akoby už bola federáciou, akou sa zrejme chce stať.
Európania nehlasovali za federálny štát a zdá sa, že majú ešte menší záujem na tom, aby Brusel získal ešte viac právomocí. Tí, ktorí sa snažia sústrediť čoraz viac moci do rúk kasty, ktorá nebola do značnej miery zvolená, však neváhajú využiť každú príležitosť na tvrdenie, že EÚ by sa mala začať správať ako autoritárska diktatúra – a to ďaleko nad rámec toho, čo v súčasnosti povoľujú jej vlastné zmluvy. Zdá sa, že nesúhlas, diskusia a konzultácie – teda základné piliere demokracie – sú jednoducho príliš veľkou príťažou.
Existuje ešte jeden dôvod, prečo by sme mali byť vďační za to, že pri rokovacom stole sedí viac Európanov – teda za predpokladu, že z toho celého vôbec vzíde nejaká zmluva.
Hoci sa USA môžu v súčasnosti javiť ako hlavný hráč, akú skutočnú moc majú v rukách Trumpov zať Jared Kushner a jeho priateľ z realitného biznisu Steve Witkoff? Je celkom pravdepodobné, že keď novozvolení demokrati v Kongrese začnú svoje vypočúvania, vyjde celá pravda najavo a všetky ich obchodné aktivity budú odhalené verejnosti.
Podľa článku 7 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve sú hlavy štátov, hlavy vlád a ministri zahraničných vecí jedinými, ktorí majú automatickú právomoc vykonávať úkony týkajúce sa uzatvárania zmlúv. Dvaja realitní makléri nie sú ničím z toho.
Ostatní zástupcovia potrebujú ďalší uznávaný základ pre svoju právomoc. USA majú tendenciu nasledovať túto prax. Ale akú právomoc nakoniec pripíšu týmto dvom Trumpovým kamarátom? Ústava USA tiež vyžaduje poradenstvo a súhlas Senátu dvojtretinovou väčšinou hlasov na ratifikáciu zmlúv a dokonca aj prezidentská výkonná dohoda, ktorá obchádza Kongres, by si vyžadovala aspoň jeho súhlas na akékoľvek financovanie.
Čo by teda zostalo z dohody, ak by sa americká účasť ukázala ako neplatná? Potenciálne jedna zo zostávajúcich strán. To znamená, že Európa by mala strážiť Ukrajinu a dodržiavať sľuby Rusku pre kolektívny Západ.
Je pravda, že zvyk EÚ nasledovať Zelenského všade v parte a starať sa oňho ako vrtuľník je otravný. Rovnako ako európski lídri, ktorí sa objavili, aby ho držali za ruku po tom, čo ho Trump v Bielom dome zosmiešnil za to, že nemá žiadne „karty“. Ale v tomto prípade je to pre priemerného európskeho občana v skutočnosti vítaný vývoj, že – tentoraz – jeho krajiny nedovolia, aby nejaký bruselský byrokrat rozhodoval.
Kiežby si z toho urobili zvyk.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
