V týchto dňoch, plus mínus, je tomu presne 24 rokov, čo sa v Bratislave konala pamätná Mesežnikovova medzinárodná konferencia IVO v hoteli Carlton pod názvom: „Znamená výsledok parlamentných volieb 2002 koniec populistu Fica?“.
Na tom pamätnom podujatí, kam si organizátori pozvali aj názorovo spriaznené zahraničie, bol odštartovaný permanentný, ideovo aj organizačne riadený politický pohreb Roberta Fica, ktorý trvá bez prestávky dodnes. Neúspešne! Musí ich to strašne bolieť. Temer štrťstoročie sa tým gágajom, tárajom a prďúsom, ako sa raz v parlamente vyjadril Vladimír Mečiar, nedarí pochovať politickú kariéru Roberta Fica…. Nie a nie!
Bol som na tej konferencii a som rád, že som na ňu išiel aj s kolegom Urbánkom, lebo som bol toho celého očitým svedkom a ostro som sa tam pochytil s holandským politológom a novinárom po tom, čo som v diskusii z pléna dôrazne nesúhlasil s Mesežnikovovým otváracím prejavom. Za exemplárneho populistu som naopak označil ich milovaného Dzurindu s jeho populistickými sľubmi dvojnásobných platov. Život ukázal, že som mal pravdu, ako ostatne viac razy, nielen pokiaľ ide o Dzurindu. Ten moment v roku 2002 zároveň znamenal začiatok môjho osobitného záujmu systematicky sledovať všetko, čo sa proti Ficovi nielen doma, ale aj v zahraničí, organizuje a koná. Nielen sledovať, ale ako komentátor na to aj reagovať, doma aj smerom von. Márne by ste boli na tom podujatí hľadali istú známu influencerku z Popradu, lebo tá v tom čase bola boh vie kde a „kopala“ boh vie za koho….. Rozhodne to nebolo za Smer, práve naopak.
To ťaženie proti Ficovi, podobne ako predtým proti Vladimírovi Mečiarovi, malo, a dodnes má, svoje vplyvné ideové centrály a šedé eminencie. Sú to tie centrály a tie sivé eminencie, ktoré stoja v jednom šíku za Čaputovou, Progresívnym Slovenskom a Šimečkovcami. Najnovšie im prekáža už nielen ich staronový úhlavný nepriateľ Robert Fico, ale aj Tomáš Taraba. Toho sa Dankovej SNS, v prekvapivej spolupráci s PS a celou opozíciou, podarilo v parlamente odvolať z postu ministra a podpredsedu Ficovej vlády. Treba povedať, že úspešného ministra. Že sa medzi známe sivé eminencie zaradí aj krajne nesympatický muž číslo dva v SNS, „všadebol“ Roman Michelko, a s ním aj ostatní šiesti, to je nóvum, na aké si asi budeme musieť v tomto vnútrokoaličnom predvolebnom boji zvykať.
Tomáš Taraba, toho času už radový nezaradený poslanec NR SR, rozhodne nepotrebuje, aby som mu robil advokáta a ja tiež nepotrebujem, a nemám dôvod, aby som sa ho nejako osobitne zastával, ale čosi tu predsa len stojí za krátku zmienku. Pavol Demeš, jedna z tých známych sivých eminencií, spolu s takými gigantmi ako je Zala, Weiss a Káčer, ktorí nemôžu Fica ani cítiť, sa vyjadril, že síce uznáva skvelú jazykovú výbavu Tomáša Tarabu pokiaľ ide o jeho dokonalú angličtinu, francúzštinu a nemčinu, ale – a teraz citujem priamo Demeša – „Politický talent T Tarabu sa ani zďaleka neblíži tomu jazykovému. Dnešná bodka za jeho ministrovaním by mu mohla naznačiť, že k pádu ho priviedla pýcha a seba-preceňovanie. Netuším ako s jeho ďalším účinkovaním naloží R Fico a on sám, no mohol by zvážiť aj inú ako politickú profesiu.“
Takže tu už máme ďalšieho adepta na permanentný politický pohreb v réžii neoliberálnych šedých eminencií – Tomáša Tarabu. No a to je moment, aby som sa, podobne ako v prípade Roberta Fica od októbra 2002, systematickejšie venoval aj komentovaniu ťaženia proti Tarabovi. Zároveň mu poprial, aby sa nedal, podobne ako Fico, lebo posielať ho vo veku 46 rokov do politického dôchodku je predsa len predčasné. Nota bene ak to robia také postavy ako Demeš. Fica posielajú do penzie od roku 2002, dodnes neúspešne.
Ešte na cestu dodám, že na Demeša súhlasne reagovala aj ďalšia podobná temná postava 24 rokov trvajúcej neúspešnej vojny s Ficom keď pod jeho post napísala: „Vynikajúco po nemecky vedel aj Adolf Hitler. Výborne po francúzsky vie aj Marie Le Pen. 1/2
Zdroj telegram
