Pekarík je odchovanec MŠK Žilina, kde v roku 2004 odštartoval profesionálnu kariéru. Debut v slovenskej najvyššej súťaži však zažil v drese ZŤS Dubnica v sezóne 2004/2005 ako hosťujúci hráč. Po návrate do MŠK sa na konci ročníka 2006/2007 tešil z majstrovského titulu. V tom istom období si pripísal aj prvý štart za A-tím slovenskej reprezentácie, keď 10. decembra 2006 nastúpil v Abú Zabí proti Spojeným arabským emirátom (2:1). Výkony z prvej polovice sezóny 2008/2009 mu následne v zime priniesli možnosť podpísať zmluvu s nemeckým VfL Wolfsburg. Okrem jedného zápasu odohral do konca sezóny všetky stretnutia a tešil sa zo zisku bundesligového titulu, prvého v histórii klubu.
Vo Wolfsburgu strávil ešte dve sezóny a potom sa po ročnom hosťovaní v tureckom Kayserispore v auguste 2012 upísal vtedy druholigovej Herthe Berlín. S klubom sa hneď tešil z návratu do najvyššej súťaže, kde modro-bieli zotrvali desať sezón za sebou. Pre Pekaríka sa Berlín stal druhým domovom, počas svojho 12-ročného pôsobenia tu za A-tím odohral 231 zápasov a strelil 6 gólov. Stal sa legendou klubu a jeho prínos vedenie ocenilo aj po zostupe do druhej ligy na konci sezóny 2022/2023. V nižšej súťaži už síce nenastupoval pravidelne na zápasy, no svoju rolu zohral pri zapracovávaní najmladších talentov. Fanúšikovia ocenili jeho dlhoročnú oddanosť a na konci ročníka, keď mu mala vypršať zmluva, ho prekvapili chorálmi a nápisom: „Na chrbte s dvojkou, ale pre nás si jednotkou. Ďakujeme, Peter.“
„Peky“ sa potom rozhodol napodobniť spoluhráča z MŠK, ale aj z reprezentácie Tomáša Hubočana a po 15 rokoch sa vrátil pod Dubeň. Po polroku vo farbách „šošonov“ mal v zime ponuky z Číny, Japonska či Azerbajdžanu, no sezónu dohral v českej lige za České Budějovice, ktoré opustili najvyššiu českú súťaž. V lete 2025 bol bez klubu, avšak Hertha mu opäť ponúkla možnosť spolupráce a nastupoval za rezervu v štvrtej najvyššej súťaži.
O Pekaríkovej oddanosti futbalu však svedčí najmä jeho reprezentačná kariéra, za ktorou dal bodku 5. júna 2026 v Košiciach v prípravnom dueli proti Čiernej hore. V národnom drese odohral dovedna 138 stretnutí a po symbolických 22 minútach na ihrisku vyrovnal v tomto smere rekordéra Mareka Hamšíka. Emotívny moment pre účastníka štyroch záverečných turnajov doplnila aj manželka Lujza, ktorá zaspievala pred zápasom hymnu Slovenskej republiky. Pekarík to vtedy označil za „jeden z najsilnejších momentov kariéry.“ So Slovenskom bol súčasťou historického postupu na MS v JAR, kde odohral tri zápasy, vrátane pamätného víťazstva nad vtedajšími obhajcami titulu Talianmi 3:2. Na európskom šampionáte sa predstavil trikrát (2016, 2020, 2024) a dovedna absolvoval osem kvalifikačných cyklov.
Práve v kvalifikačných zápasoch strelil svoje jediné dva góly v reprezentačnom drese. Ten premiérový v Bratislave v júni 2009 pri víťazstve 7:0 nad San Marínom a po takmer šesťročnej pauze sa presadil v domácom žilinskom prostredí pri výhre 3:0 nad Luxemburskom v marci 2015. Oba góly dal pritom paradoxne svojou slabšou, ľavou nohou. V ankete Futbalista roka sa umiestnil najlepšie na 4. mieste (2016, 2020) a v top 10 sa ocitol deväťkrát. To, že si slovenskí priaznivci vážia jeho služby reprezentácii, potvrdila aj fanúšikovská anketa Jedenástka 30-ročia, ktorú v januári 2024 vyhlásil Slovenský futbalový zväz (SFZ) pri príležitosti uplynutia 30 rokov od prvého duelu reprezentačného A-tímu. Pekaríkovi patrila podľa očakávaní pozícia pravého obrancu, no získal aj najviac hlasov (4629).
Po júnovej rozlúčke s reprezentáciou zatiaľ nemal jasno v otázke pokračovania aktívnej kariéry, no na stole mal v tom čase dve ponuky – z toho jednu od Herthy. V budúcnosti s ním nemecký klub počíta aj na post trénera mládeže, kde by mohol byť aj naďalej svojou životosprávou, disciplínou a pracovitosťou vzorom pre mladé talenty.
Zdroj feed teraz.sk
