Dnes, 17. júla 2026 si pripomíname už tridsiate štvrté výročie jedinečnej historickej udalosti – Deklarácie zvrchovanosti Slovenska 17. júla 1992, ktorá bola neklamnou predzvesťou obnovy slovenskej štátnosti – vzniku druhej Slovenskej republiky. Deklarácia právne aj symbolicky ukončila stáročia prosbopisov, memoránd, žiadostí a vyprosovania národných či jazykových práv a „iba“ oznámila svetu, že Slováci si svoju krajinu berú do rúk, že oni sú tu vládcami.
Za tento historický krok vďačíme vtedajšej vládnej garnitúre na čele s HZDS a SNS. Za deklaráciu hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov HZDS (ktoré malo po voľbách v júni 1992 takmer polovicu poslaneckých kresiel), SNS, ako aj väčšine poslancov SDĽ. Hlasovania sa zdržovali všetci 14 poslanci maďarských etnických strán, 4 poslanci SDĽ a jednoznačne proti bolo KDH s 15 poslancami.
Nadobudnutie štátnej nezávislosti býva pre národy sveta najväčším a najčestnejším sviatkom. Pripomína sa v politike, v médiách, v uliciach. Iba v dnešnej Slovenskej republike je to inak. Pamäť na ne sa úmyselne gumuje, preto väčšina ľudí v uliciach o význame tomto kroku ani netuší. Spravodajstvo verejnoprávnej STV toto výročie využíva len na vyplakávanie za zaniknutým Československom. (Výnimkou nebol ani dnešný deň – a to je STVR údajne už po reformách z dielne novej vlády…)
17. júl 1992 a 1. január 1993 ukončili desaťročia prenasledovania Slovákov, a najmä kriminalizáciu idey slovenskej štátnosti. Rozhodnutím svetových mocností v roku 1945 musela totiž zaniknúť nielen prvá Slovenská republika, ale aj propagácia slovenskej štátnej idey. Bola stanovená záväzná politická téza, podľa ktorej Slováci nemajú právo na vlastný štát a musia ostať len (anonymnou) súčasťou Československa. Jeho existencia bola spoločným záujmom ZSSR ako aj západných mocností. Veľmocenské rozhodnutie sa naplno pretavilo do politiky vnútornej. Slováci a Slovensko boli iba objektom, nie subjektom politiky. Slováci boli len podnájomníkmi v štáte, ktorý vo svete poznali ako „Čeko“. Štátu, ktorý mal dlhodobý problém uznať Slovákov za plnoprávny národ.
Nič však netrvá večne. Hoci sa zdalo, že po desaťročia trvajúcej intenzívnej čechoslovakizácii (v praxi čechizácii) už obnova štátnej samostatnosti nebude možná, aj táto etapa skončila. Rok 1989 a pád svetovej komunistickej sústavy umožnil naplnenie samourčovacieho práva aj u malých národov Európy a sveta.
17. júl ukázal akcieschopnosť i prezieravosť slovenských politikov. Vystihli totiž jedinečný okamih priestoru na slobodné konanie, moment, keď sa sovietska komunistická sústava s jej atómovými zbraňami i dogmami rozpadla, no nová, americko-globalistická totalita sa ešte len začínala formovať.
Dnes, keď sme znova poviazaní cudzími putami by už také čosi také ako Deklarácia o zvrchovanosti nebolo možné. A to je i vysvetlenie, prečo médiá tento veľký slovenský sviatok zamlčujú, spochybňujú, či dokonca špinia.
Nakoniec ešte jedna zaujímavosť. Deklarácia bola prijatá v piatok. Aj dnes, 17. júla 2026 máme piatok…
Fotografie: Pamätné tabule na pamätníku vedľa kostola sv. Jána Krstiteľa pri Kremnických Baniach – na historické udalosti vzniku Slovenskej republiky: prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR v Národnej rade SR, prijatie Ústavy SR a vyhlásenie Slovenskej republiky.
Zdroj feed zsi.sk
