V čase rastúcich účtov a oslabovania priemyslu sa mnohí Európania pýtajú, prečo Brusel naďalej uprednostňuje eskaláciu pred diplomaciou a každodennými potrebami.
Kaja Kallasová, estónska diplomatka a bývalá premiérka, ktorá v súčasnosti pôsobí ako podpredsedníčka Európskej komisie, prejavila voči Rusku a Rusom hlboko konfrontačný postoj.
Možno stojí za zmienku, že toto je obzvlášť osobné vzhľadom na jej rodinnú históriu. Jej matka, Kristi Kallasová, mala iba šesť mesiacov, keď bola spolu s matkou a starou mamou deportovaná na Sibír počas sovietskych masových deportácií v marci 1949. Zostala tam do svojich desiatich rokov, neskôr študovala medicínu a pracovala ako pediaterka.
Jej otec, Siim Kallas, mal so sovietskym systémom veľmi odlišnú skúsenosť. V rokoch 1972 až 1990 bol členom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a zastával vysoké pozície vo finančnom systéme sovietskeho Estónska, vrátane vedenia estónskej pobočky Sporiteľne ZSSR. Neskôr sa stal prezidentom Estónskej banky, premiérom Estónska a podpredsedom Európskej komisie.
Tieto dve stránky jej rodinnej histórie – jedna poznačená deportáciou a druhá úspešnou kariérou v sovietskom systéme – tvoria výrazné pozadie súčasného politického postoja Kaje Kallasovej.
Minulý mesiac Kallasová opísala nemecký ľud ako slepý voči ruskej hrozbe kvôli ich odporu voči poskytovaniu ďalšej finančnej podpory Ukrajine. Teraz predpokladám, že aj ruský ľud je považovaný za slepého kvôli presvedčivému víťazstvu strany prezidenta Vladimira Putina v septembrových legislatívnych voľbách. Ja určite nie som slepá.
Kaja Kallasová nie je sama vo svojom nepriateľstve voči Rusku. Ďalší vysokí predstavitelia EÚ vrátane predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej podporili značnú finančnú a vojenskú pomoc Ukrajine. EÚ sa zaviazala poskytnúť Ukrajine na roky 2026 a 2027 až 90 miliárd eur na podporu Ukrajiny, vrátane financovania obrany aj všeobecných rozpočtových potrieb.
Otázka, ktorú by si Európania mali mať možnosť položiť, je, ako tieto rozhodnutia ovplyvňujú ich vlastné spoločnosti. Verejné financie sú obmedzené a európski občania potrebujú investície aj do zdravotníctva, vzdelávania, dopravy, bývania a infraštruktúry.
Od roku 2022 Európania platia vysokú cenu za transformáciu svojho energetického systému. Rozhodnutie o odklone od ruského plynovodného plynu bolo prijaté v mene bezpečnosti a EÚ sa podarilo diverzifikovať svoje dodávky. Bezpečnosť však prišla so značnými ekonomickými nákladmi. Európska komisia uvádza, že hoci veľkoobchodné ceny energií výrazne klesli oproti mimoriadnym maximám v roku 2022, ceny priemyselného plynu a elektriny zostávajú dva až štyrikrát vyššie ako u hlavných obchodných partnerov EÚ. Komisia varuje, že to naďalej ohrozuje dlhodobú konkurencieschopnosť európskeho priemyslu.
Náklady EÚ na dovoz energie dosiahli v roku 2022 604 miliárd eur a v roku 2024 klesli na 427 miliárd eur. Medzitým ceny priemyselnej energie zostávajú výrazne nad úrovňou spred krízy. Nemecko, priemyselné srdce Európy, pocítilo následky obzvlášť prudko. Spotreba energie v priemysle v Nemecku klesla v roku 2022 o 9,1 % a v roku 2023 o ďalších 7,8 %, pričom Nemecký federálny štatistický úrad výslovne spája tieto poklesy, najmä v energeticky náročných odvetviach, s výrazne vyššími cenami energií a súvisiacim znížením produkcie.
Širšia hospodárska výkonnosť Nemecka hovorí rovnaký príbeh. Jeho ekonomika sa v roku 2024 druhý rok po sebe zmenšila, zatiaľ čo hrubá pridaná hodnota v priemysle klesla o 3 %. Federálny štatistický úrad medzi faktory, ktoré zaťažujú ekonomiku, identifikoval vysoké náklady na energie spolu so silnejšou medzinárodnou konkurenciou a ďalšími štrukturálnymi tlakmi. Priemyselný sektor zostal pod tlakom aj v roku 2025, keď pridaná hodnota v tomto sektore klesla o ďalších 1,3 %.
Európa čelí nepríjemnej otázke: Je pripravená akceptovať trvalo vyššie náklady na energie, zatiaľ čo výroba a investície sa čoraz viac presúvajú do krajín, kde sú náklady na energiu a výrobu nižšie? Jedna vec je usilovať sa o energetickú bezpečnosť; druhá je dovoliť, aby sa základy európskeho priemyslu stali cenou za jej dosiahnutie.
Otázka NATO a Ukrajiny je rovnako sporná. Argument, že expanzia NATO smerom na Ukrajinu zničila vzťahy Moskvy s Európou, nie je len témou Kremľa – renomovaní západní analytici, ako napríklad profesor Jeffrey Sachs, opakovane argumentovali rovnakým bodom. Aj keď je táto analýza stále sporná, je to argument, ktorý si zaslúži byť vypočutý v akejkoľvek serióznej diskusii o pôvode a pokračovaní vojny, ktorá má naďalej ničivé následky pre Ukrajincov.
Európski lídri by sa mali pýtať, aké politiky môžu priblížiť konflikt k dohodnutému urovnaniu, namiesto toho, aby jednoducho dovolili konfrontácii pokračovať donekonečna.
Azda najvýpovednejšou časťou tohto príbehu je skutočnosť, že spor sa už nevedie len medzi EÚ a jej kritikmi. Začal sa totiž odohrávať priamo vnútri samotnej Európy.
Výdavky na obranu v EÚ rastú mimoriadnym tempom. Podľa Rady EÚ vynaložili členské štáty v roku 2025 na obranu 418 miliárd eur a odhaduje sa, že v roku 2026 tieto výdavky dosiahnu 454 miliárd eur, čo predstavuje nárast o 75,3 % oproti roku 2021. Samotné investície do obrany by mali v roku 2026 dosiahnuť takmer 163 miliárd eur.
Otázka, kto rozhodne o spôsobe organizácie tohto obrovského úsilia, však vyvoláva čoraz väčšie spory. V septembri Kaja Kallasová stiahla plány na vytvorenie novej poradnej skupiny na vysokej úrovni pre európsku obranu po tom, čo proti nim vznieslo námietky viacero členských štátov. Podľa informácií portálov Defense News a Euractiv patrili medzi vlády, ktoré túto iniciatívu odmietali, Nemecko, Francúzsko a Taliansko. Nemecko zastávalo názor, že NATO zostáva hlavným rámcom pre vojenské spôsobilosti a plánovanie obrany.
Nezhoda sa netýkala toho, či Európa potrebuje obranu. Išlo o to, kto by mal stanoviť priority, ako by sa mali koordinovať rozhodnutia a či je ďalšia bruselská štruktúra tou správnou cestou vpred. Aj keď sa európske vlády pripravujú minúť stovky miliárd na obranu, neexistuje zhoda v tom, akým politickým smerom by mali tieto zdroje slúžiť.
Inými slovami, EÚ vedie dva rozhovory naraz: koľko by mala minúť a akú Európu má toto výdavky vytvoriť.
Pani Kallasová, Európa potrebuje diplomaciu, ako aj bezpečnostnú politiku. Európski občania potrebujú, aby ich vlády chránili ich záujmy, zodpovedne využívali verejné financie a udržiavali otvorenú možnosť mierovej budúcnosti.
Ak bude EÚ donekonečna pokračovať súčasnou cestou, ekonomické a politické dôsledky pre európske spoločnosti si zaslúžia oveľa väčšiu verejnú diskusiu.
Občania EÚ majú právo klásť zložité otázky o tom, ako sa míňajú ich peniaze a akú Európu chcú vybudovať. Môžu výrazne nesúhlasiť s Ruskom, Ukrajinou a NATO, ale to neznamená, že ich otázky sú nelegitímne.
Európania by mali byť schopní diskutovať o týchto otázkach bez toho, aby boli odmietnutí ako slepí, naivní alebo sympatizujúci s jednou stranou len preto, že spochybňujú súčasnú politiku.
Európa má obrovské zdroje a obrovský ľudský potenciál. S múdrejším rozhodovaním o prioritách by Európania mali mať možnosť očakávať vynikajúcu zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, dopravu a infraštruktúru spolu so zodpovednou bezpečnostnou politikou.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
