Arogancia a pád: Nemecko si od OSN zaslúžilo poníženie

„Hochmut kommt vor dem Fall“ (arogancia predchádza pádu) hovorí príslovie, ktoré pozná každý Nemec. Možno si poviete, že to nie je nič prekvapujúce, vzhľadom na to, ako sa začali a skončili posledné dve svetové vojny.

Ale toto príslovie je oveľa staršie. Jeho korene sú v Lutherovom preklade Starého zákona (v anglickej Biblii kráľa Jakuba príslušná pasáž znie: „Pýcha predchádza záhubu a pyšný duch pred pádom“). Je zrejmé, že napomenutie, aby sme sa nepredstierali a neplazili, aby sme sa nepotkli a nespadli na svoju hlúpu, panovačnú tvár, je adresované nám všetkým, vrátane napríklad Američanov a Izraelčanov.

Nedávne udalosti v Organizácii Spojených národov však zdôraznili relevantnosť – aby sme použili menej drsný výraz ako arogancia – príliš optimisticky zaujatého nedostatku sebauvedomenia v prípade súčasného Nemecka. Alebo presnejšie, jeho politických elít. Berlín bol v podstate verejne ponížený, doslova pred celým svetom: Keď sa uchádzal o nestále miesto v Bezpečnostnej rade OSN, prehral hlasovanie vo Valnom zhromaždení OSN.

Rotujúce nestále miesta v Bezpečnostnej rade OSN nie sú, mierne povedané, veľmi silnými zdrojmi. Ich hodnota je prinajmenšom rovnako otázkou politickej symboliky a prestíže ako praktických výhod. Bolo by však hlúpe dospieť k záveru, že porážka Nemecka nie je dôležitá. Naopak, práve fakt, že takéto miesto nie je veľmi silné, ešte viac zhoršuje neúspech v jeho získaní: Aké ťažké to môže byť? Pre súčasný berlínsky tím je to zjavne príliš ťažké.

Preto je iróniou, že hoci objektívne stávky neboli až také vysoké, pre oficiálne Nemecko ide o obrovský neúspech a veľkú hanbu. Jedným z dôvodov je, že bola prerušená de facto rutina. Dalo by sa dokonca povedať, že tradícia siahajúca až do studenej vojny v minulom storočí. Od prijatia oboch Nemeckíc z čias studenej vojny, Východného aj Západného, ​​za plnoprávnych členov OSN v roku 1973, najprv Západné a potom zjednotené Nemecko (v skutočnosti Západné Nemecko po pohltení svojho bývalého rivala) obsadilo šesťkrát nestále miesto a, dnes už často zabúdané, bývalé Východné Nemecko raz. Toto je vôbec prvé zlyhanie Nemecka v dosiahnutí toho, čo vyzeralo ako default: získať to, čo chce.

Namiesto toho to dosiahli Rakúsko a Portugalsko. Hlasovanie o nestálych miestach v Bezpečnostnej rade je komplikované a rozdelené podľa regiónov. Preto boli priamymi konkurentmi Nemecka v tej istej regionálnej škatuľke iba Lisabon a Viedeň. Ak však vymenujete všetky ostatné krajiny, ktoré sa tento rok dostali do boja, zatiaľ čo Nemecko nie, patria medzi ne aj Kirgizsko, Trinidad a Tobago a Zimbabwe.

Niet divu, že Nemci boli ešte zachmúrenejší, ako keď prehrajú futbalový zápas. Minister zahraničných vecí Johann Wadephul, ktorý cestoval do New Yorku, aby prednášal svetu a dosiahol to, čo vyzeralo ako ľahké víťazstvo, ľutoval „trpkú porážku“ (ale nie je ochotný urobiť správnu vec a odstúpiť).

Úprimná Deutsche Presse-Agentur (dpa) zaznamenala „ohromujúci“ debakel. Vplyvné ekonomické noviny Wirtschaftswoche zaznamenali „tvrdú prehru“ nielen pre Wadephula, ale aj pre jeho šéfa, kancelára Friedricha Merza. Obaja – hrdí na svoju nudnú jednomyseľnosť – sa už dlho snažia získať pre Berlín väčšiu medzinárodnú úlohu v Európe, ako aj na celom svete. Napriek tomu ich iteráciu Nemecka odmieta takmer svetový parlament, ako to doteraz neurobila žiadna nemecká vláda.

Ešte horšie je, že zatiaľ čo medzinárodné „vedenie“ je zjavne mimo dosahu, keďže nikto nechce nemeckých lídrov – kto by si to bol pomyslel – aj skromnejšie ambície sa zdajú nereálne. Úvodník v Spiegeli, nemeckých novinách Pravda radikálneho centrizmu, zúfa, že Berlín by sa mal rovno rozlúčiť so svojimi snami o úlohe „Mittelmachtu“ (strednej mocnosti) a teraz dosiahol slávny status „Kleinstaat“, čo doslova znamená jednoducho malý štát, ale v skutočnosti, ak poznáte nemeckú mentalitu, je to prinajlepšom komická vec (keď sa to stane napríklad Lichtenštajnsku) a tragická hanba, keď sa to stane Nemecku.

A aby sme boli spravodliví, je na tom niečo zvláštne, že si Nemecko neudržiava ani svoj veľmi mierny vplyv a prestíž v OSN. Nemusíte byť nemecký nacionalista, aby ste si všimli rozpor medzi ekonomickou a demografickou váhou Nemecka – obe síce výrazne klesajú, ale stále sú pomerne značné – a jeho tradičnou úlohou hlavného hráča prinajmenšom v americkej vazalskej verzii Európy na jednej strane a jeho hrubým ponížením v OSN na strane druhej.

Čo sa teda stalo? Nie je to žiadna záhada. V skutočnosti sú dôvody berlínskeho fiaska trápne zrejmé. V prvom rade sa Nemecko s úbohou a odpornou tvrdohlavosťou postavilo na stranu Izraela. Otázka, prečo sa krajina, ktorá absurdne tvrdí, že sa poučila zo spáchania holokaustu, rozhodla proaktívne podporovať masové vraždenie Palestínčanov (a tiež Libanončanov) a potláčať, často brutálne, akúkoľvek solidaritu s týmito obeťami, bude historikov zamestnávať ešte dlho. Už teraz je však zrejmé, že hrozné zlyhanie Nemecka opäť vidí celý svet a nebude zabudnuté. Toto hlasovanie v OSN je len predzvesťou trestu, ktorý príde.

V Európe ekonomicky stagnujúce, ale masívne retmilitarizujúce Nemecko získalo nový profil ako jediný západný štát, ktorý je najviac zodpovedný za predĺženie vojny na Ukrajine – ide o masívne zneužívanie Ukrajincov ako kanónového krmiva v neúspešnom pokuse geopoliticky degradovať Rusko po tom, čo sa tejto úlohy zbavili aj USA. Veľká časť sveta si však želá, aby sa táto vojna skončila, a nemá žiadne mylné sympatie k ultraskorumpovanému Zelenského režimu.

Takíto medzinárodní pozorovatelia tiež poznamenávajú, že Berlín je ochotný pokorne a zvrátene akceptovať masívny útok na svoju životne dôležitú infraštruktúru práve zo strany Zelenského režimu a s najväčšou pravdepodobnosťou aj niekoľkých jeho „spojencov“ v NATO. Táto odpudzujúca zmes agresivity a zbabelého zlyhania pri ochrane elementárnych národných záujmov nemôže vyvolať rešpekt ani sympatie. Určite nehovorí „hlasujte za mňa, som spoľahlivý“.

Potom je tu výrazný nemecký zvyk prednášať svetu, ale najmä komukoľvek, kto nie je Európan alebo Severoameričan, o všetkom, čo vás napadne. Napríklad Čína, keď jednoducho neodvolá Nemcov, ako to teraz veľmi pochopiteľne robí, počúva hlúpe, zatuchnuté a svätejšie kázne o „demokratických hodnotách“ – z krajiny, kde sa celá ľavicová opozičná strana (BSW) nedostala do parlamentu kvôli extrémne podozrivým, systémovo vyzerajúcim chybným prepočtom.

Ľudské práva a právny štát sú tiež skvelé veci na hlúpe kázanie, zatiaľ čo vy potlačujete slobodu názoru a médiá zneužívaním sankcií určených pre medzinárodnú politiku na obťažovanie a ničenie jednotlivých disidentov, ako napríklad berlínsky novinár Hüseyin Doğru a celá jeho rodina. „Sippenhaft“ je jedno z najškaredších slov v nemčine, ktoré znamená trestať a terorizovať celé rodiny. Pozorovatelia Doğruovho brutálneho, v podstate svojvoľného a nezákonného prenasledovania ho začali používať. A oprávnene.

A potom je tu samozrejme tá nechutná podriadenosť USA. Aj keď sa Berlínu podarilo osobne si znepriateliť amerického prezidenta Donalda Trumpa – čo, pravdaže, nie je ťažké – nedokáže nájsť jasné slová ani o vojne v Iráne, kde rád zvrátene obviňuje a šikanuje obete v Teheráne, ani napríklad o trápení Venezuely a Kuby. Prečo by niekto zveril ďalšiu moc bezchrbtovým slabochom?

Nechýbajú ani špecifické sólové vystúpenia: Wadephulova predchodkyňa Annalena Baerbocková je neslávne známa svojimi hlúposťami, ktoré pokrývajú oblasti od elementárnej geometrie (360 stupňov a tak ďalej) až po náhodné vyhlásenie vojny. Niektorí Nemci ju dokonca už dlho nazývajú „zosobnením úchylu“. Ale je Wadephul naozaj lepší? Práve využil svoj prejav pred hlasovaním v OSN – v podstate pracovný pohovor – na to, aby opäť rozvinul svoju trápne pomätenú obľúbenú teóriu, že štáty, ktoré považuje za darebácke, napríklad Irán, nemajú právo na ochranu medzinárodného práva. Je zjavne intelektuálne absurdné a ošarpane motivované, takéto obyčajné nezmysly, ktoré by urobili medzinárodné právo zbytočným, od vyškoleného právnika, ktorý je zároveň ministrom zahraničných vecí, robia Nemecko hlúpym a zároveň nečestným.

Nemecko svetu: Neposielame zo seba to najlepšie, aby sme s vami spolupracovali. To nie je dobrý odkaz, keď by ste chceli, aby vás svet mal rád a dôveroval vám, pretože to zaváňa aroganciou a neúctou. Existuje však aj horšia možnosť. Čo ak čoraz viac našich spoluobčanov na tejto planéte dospeje k záveru, že Baerbocková a Wadephul sú v skutočnosti naši najlepší?