Na jar 2026 sa dostalo k čitateľom druhé vydanie biografie – životopisu Andreja Hlinku z pera známeho exilového historika, dnes už storočného Františka Vnuka, pod názvom „Andrej Hlinka – tribún slovenského národa“.
Na približne 150 stranách sa autorovi podarilo pútavo vykresliť detstvo, život, činnosť, úsilia, charizmu i peripetie kedysi najznámejšieho a najaktívnejšieho slovenského politika, ktorý nezvratne rozhýbal domáce stojaté vody. Národ ho za to poctil titulom „Otec národa“ a na poslednej ceste ho vyprevádzalo toľko ľudí, ako žiadneho iného politika predtým ani potom. Ba čo viac, ako poznamenal istý pražský časopis v r. 1938, bol jediným politikom, o ktorom ľud skladal piesne ešte za jeho života…
Knižka je rozdelená na dve ťažiskové časti, a to činnosť za Uhorska, do r. 1918, a potom za Československa do r. 1938. K textu pribudla aj obrazová príloha a menný register.
Hoci od prvého vydania knihy (1998) uplynulo takmer 30 rokov, na aktuálnosti nič nestratila. Hlinkove zápasy a peripetie spred vyše sto rokov znejú mimoriadne živo aj v súčasnosti. Tak ako vtedy aj dnes musia Slováci obhajovať svoje prirodzené práva, čeliť nielen šovinizmu silnejších národov, progresívnej ideológii, ale aj odporu zo strany štátnych a cirkevných štruktúr (hoci už nežijeme v Uhorsku ale formálne vo vlastnom štáte). Tak ako dnes, aj vtedy vládol strach. Keď spišský biskup Párvy v r. 1906 Hlinku nespravodlivo suspendoval, nezastal sa ho jediný slovenský kňaz – všetci mlčali, báli sa – „lebo biskup“. Keď sa neskorumpovaný slovenský politik dostal do vedenia mestskej fary, stal sa aj poslancom mesta a zamedzil rozkrádaniu mestského majetku, nezískal si podporu ale naopak obrovský odpor, nenávisť zo strany tých, ktorým „stúpil na otlak“, ktorým „prekazil biznis“. Katolícky kňaz za Uhorska mohol kandidovať za vládne, maďarónske a liberálne strany, ale slovenskú stranu nesmel podporiť ani len verbálne. V opačnom prípade nasledoval mediálny lynč, obvinenie z panslavizmu (dnes extrémizmus) a samozrejme i cirkevný trest. Ak bolo treba poraziť zásadového a neskorumpovaného kandidáta Ľudovej strany, všetky ostatné strany sa okamžite spájali do jedného bloku proti nemu. Ak nepomohlo ani to, prišlo k manipulácii volieb a teroru zo strany štátnych orgánov. V zápase proti Slovákom držali štát aj cirkev pospolu. Keď nepomohol štátny ani cirkevný teror, prišli na pomoc súdy. Rozbehli sa procesy s cieľom odsúdiť, očierniť nepohodlných bojovníkov. O ich výsledku bolo už dopredu rozhodnuté, obhajoba si mohla predostierať akékoľvek dôkazy či argumenty.
Veru, čitateľ má až príliš často dojem, že nečíta state o 19. a 20. storočí, ale o dnešku. Jasne sa potvrdzuje, že už samotná existencia Slovenska a Slovákov je tŕňom v oku vplyvných tohto sveta – a je úplne jedno, či si Slováci dovolia žiť v Uhorsku, ČSR alebo sú tzv. „plnoprávnym členom“ v antikresťanskej a vojnovo naladenej EÚ. Slováci boli a sú trpení nanajvýš ako pracovná sila, ako „služobný ľud“ – nikdy nie ako plnoprávny suverénny národ, majiteľ svojho územia…
Historikom ako F. Vnuk patrí vďaka, že tieto podstatné historické tendencie vedia vystihnúť a dať na papier. Práve tak sa rodia nadčasové diela – nie ako rôzne „grantové výstupy“ režimu poplatných akademikov a rôznych „vedcov“, ktoré vznikajú z materiálnych, zištných dôvodov či pohnútok.
Za záslužný počin treba napokon poďakovať aj redaktorke a korektorke Elene Šebovej a vydavateľovi, o.z. Slovenský dejepisný spolok so sídlom v Bytči, ktoré na seba prevzalo edičnú zodpovednosť.
Publikáciu je možné získať tu: https://www.zsi.sk/produkt/andrej-hlinka/
Zdroj feed zsi.sk
