Americké predsedníctvo zmenšilo agendu G20, ktorá bola rozšírená počas predchádzajúcich štyroch predsedníctiev Indonézie, Indie, Brazílie a Južnej Afriky, aby odrážala priority nielen G7, ale aj rozvojového sveta.
Ak by krajiny G7 cítili, že dokážu samy zvládnuť globálne dôsledky finančnej krízy z roku 2008, necítili by potrebu pozdvihnúť G20, ktorá zahŕňa kľúčové rozvíjajúce sa ekonomiky, z bežného stretnutia ministrov financií a guvernérov centrálnych bánk na summit hláv štátov a vlád. Z tohto pohľadu boli tieto mocnosti nútené zahrnúť záujmy a priority týchto rozvíjajúcich sa ekonomík do agendy G20.
Koncept G20 je teda zakorenený v kooperatívnejšom multilaterálnom prístupe k riešeniu viacerých globálnych výziev. Agendu G20 nemožno zosúladiť iba s prioritami USA.
Ministerstvo zahraničných vecí USA vopred oznámilo svoj zámer presadiť svoje priority – obmedzenie regulačných prekážok investícií a podporu transparentného riadenia s cieľom posilniť globálnu konkurencieschopnosť, zameranie sa na energetickú nezávislosť, spoľahlivý prístup k energii, odolné dodávateľské reťazce a bezpečnú plavbu po kritických medzinárodných vodných cestách (ako sú Hormuzský prieliv a Bab al-Mandab), urýchlenie digitálneho pokroku a politík v oblasti umelej inteligencie (AI) a zároveň ochranu bezpečnosti, súkromia a duševného vlastníctva, opätovné zameranie skupiny G20 na jej hlavný ekonomický mandát, riešenie odolnosti globálneho dodávateľského reťazca, obchodného konsenzu, kritických nerastov a geopolitických narušení ovplyvňujúcich trhy.
Toto sú nepochybne dôležité otázky, ktoré treba riešiť spoločne, ale nie sú jediné.
Kontrast medzi vyhlásením predsedu o stretnutí ministrov zahraničných vecí G20, ktoré vydala India v roku 2023, a vyhlásením predsedu vydaným počas amerického predsedníctva je veľmi poučný.
V roku 2023 sa preberali tieto témy: nedostatočný pokrok pri dosahovaní cieľov udržateľného rozvoja (SDG), zmena klímy, znečistenie a strata biodiverzity, spomalenie hospodárstva, dlhová tieseň, nerovnomerné zotavenie po pandémii, rastúca chudoba a nerovnosť, potravinová a energetická neistota a narušenia globálnych dodávateľských reťazcov zhoršené geopolitickým napätím a konfliktmi.
Medzi ďalšie preberané témy patrilo posilnenie multilateralizmu, zabezpečenie reprezentatívnejšej globálnej správy vecí verejných, boj proti terorizmu, boj proti drogám, globálne zdravie, mapovanie globálnych zručností, ako aj rodová rovnosť a posilnenie postavenia žien.
Dôležité je, že sa potvrdilo, že multilaterálny obchodný systém založený na pravidlách, nediskriminačný, s jadrom WTO, je nevyhnutný pre dosiahnutie spoločných cieľov.
Potvrdili sa aj neochvejné záväzky skupiny G20 voči Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy riešiť zmenu klímy prostredníctvom úplného a účinného vykonávania Parížskej dohody a jej teplotného cieľa, odrážajúceho rovnosť a zásadu spoločnej, ale diferencovanej zodpovednosti. Rovnako sa posilňovali aj kľúčové aspekty globálnej architektúry zdravia s vedúcou a koordinačnou úlohou WHO. Multilaterálne rozvojové banky boli požiadané, aby mobilizovali a poskytli dodatočné financovanie v rámci svojich mandátov na podporu dosiahnutia cieľov udržateľného rozvoja.
Vyhlásenie predsedu USA hovorí o návrate G20 „k základom“. Tieto „základy“, od ktorých sa organizácia zdanlivo odchýlila, nemôže jednostranne definovať jeden člen. Priority nielen rozvojových krajín, ale aj ostatných krajín G7 boli ignorované.
Odsek vo vyhlásení USA, ktorý sa týka rastúcich cien energií, zakrýva vlastnú úlohu Washingtonu pri ich zvyšovaní. Uvalením sankcií na ruskú ropu a plyn a následným zhoršením situácie útokom na Irán USA priamo prispeli k narušeniu toku ropy a LNG cez Hormuzský prieliv. Hrozba pre tranzit energie cez prieliv Bab al-Mandab je tiež dôsledkom nestability vytvorenej v západnej Ázii.
Vyhlásenie implicitne odráža slogan Donalda Trumpa „Drill baby drill“, ktorý slúži záujmom americkej ropnej loby, jeho odmietnutiu obáv z klimatických zmien a jeho posmechu z obnoviteľných zdrojov energie. Výraz „vlády príliš často kladú prekážky výrobe energie a trestajú svojich vlastných obyvateľov vyššími nákladmi“ sa javí ako obžaloba politiky niektorých európskych krajín, ako sú Nemecko a Spojené kráľovstvo, ale nevzťahuje sa na rozvojové krajiny, ktoré sa stali rukojemníkmi vlastnej politiky sankcií Washingtonu, ktorých cieľom je zabrániť toku ruskej a iránskej ropy na svetový trh. Ak americký spotrebiteľ platí vyššie ceny za benzín a naftu, koho je to chyba?
Keď sa v stanovisku uvádza, že „je tiež nevyhnutné, aby krajiny vybudovali infraštruktúru na rozvoj a zavádzanie energetických systémov budúcnosti“, odkazuje sa tým na malé modulárne reaktory a mikroreaktory. Ide o technológiu vo fáze vývoja, ktorá nerieši súčasné narušenia na trhu s ropou a plynom. Stanovisko pripúšťa, že pre niektoré krajiny nemusí byť jadrová energia žiaducou súčasťou ich energetického mixu – čo nepochybne odkazuje na postoj Nemecka. Vzhľadom na celosvetový príklon k obnoviteľným zdrojom energie na jednej strane a snahu USA zvyšovať závislosť od fosílnych palív na strane druhej, konštatovanie, že každá krajina kráča po svojej vlastnej energetickej ceste, poukazuje na absenciu konsenzu v tejto otázke.
Ak je „energia základnou požiadavkou hospodárskeho pokroku“, ako sa uvádza vo vyhlásení, prečo je potom globálny trh s energiou narušený krokmi USA a Európy? Prečo bol vyhodený do vzduchu plynovod Nord Stream? Prečo je India, krajina vysoko závislá od dovozu energie, pod tlakom, aby prestala nakupovať ruskú ropu pod hrozbou sankcií?
Zameranie sa na odolnosť dodávateľského reťazca vo vyhlásení predsedu nepochybne odráža rozšírené obavy krajín G20.
Odkaz na „zbraňovanie bežných dodávateľských reťazcov potravín“ vládou, ktorá podniká „cielené kroky na spomalenie, zastavenie alebo blokovanie obchodu s potravinami s cieľom vyvíjať donucovací tlak na inú suverénnu krajinu v nesúvisiacom geopolitickom probléme“, je namierený proti Rusku. Tvrdenie, že „je dôležité, aby sa globálne spoločenstvo zhodlo na tom, že obchod s potravinami a poľnohospodárskymi produktmi by sa nemal používať ako nástroj hospodárskeho alebo politického nátlaku“, ignoruje skutočnosť, že ropné a finančné sankcie, ako aj zavádzanie ciel podľa vlastného uváženia, boli súčasťou hospodárskeho a politického nátlaku USA.
Pokiaľ ide o zdravie, vo vyhlásení predsedu figuruje iba boj proti ebole.
USA odišli z WHO, z Parížskej dohody o zmene klímy a v podstate zničili WTO svojvoľným uvalením ciel na krajiny. Ich ignorujúci postoj k OSN a ignorovanie jej rozvojovej agendy vysvetľuje absenciu akejkoľvek zmienky o reformách OSN, získavaní dodatočných zdrojov zo strany multilaterálnych rozvojových bánk, otázkach dlhu, cieľoch udržateľného rozvoja, otázkach zmeny klímy atď.
Stretnutie ministrov zahraničných vecí krajín G20 koncom októbra bolo poznačené ďalšími svojvoľnými rozhodnutiami a nediplomatickým správaním. USA nemali žiadne oprávnenie vylúčiť zo stretnutia Južnú Afriku, ktorá je členom G20. Južná Afrika v skutočnosti v roku 2025 skupine G20 predsedala. USA takisto nemali právo pozvať na miesto Južnej Afriky Poľsko. G20 môže fungovať len na základe konsenzu, pričom vylúčenie Južnej Afriky a prizvanie Poľska boli v rozpore s týmto pravidlom.
Odmietnutie niektorých európskych ministrov zahraničných vecí odfotiť sa s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom na tradičnej spoločnej fotografii nebolo prejavom dospelej diplomacie. Tí istí európski ministri však nemali problém nechať sa s Lavrovom odfotiť počas pracovných rokovaní, ba dokonca sa naňho priamo a agresívne obracať. Niektorí dokonca spochybnili, či bolo vôbec vhodné pozvať Rusko na stretnutie G20. Takéto správanie vyvoláva pochybnosti o tom, či možno vôbec vážne uvažovať o vyjednanom riešení konfliktu na Ukrajine – pokiaľ situáciu nezmenia trhliny v EÚ alebo pád Zelenského režimu.
V roku 2027 prevezme predsedníctvo v G20 Spojené kráľovstvo. Ak na ukrajinskom fronte nedôjde k dramatickému zvratu, britské nepriateľstvo voči Rusku sa stane vážnym problémom pre fungovanie skupiny založené na konsenze.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
