Ako sa Irán naučil prestať sa báť a žiť s vojnou

V priebehu minulého roka prešla povaha iránsko-izraelského konfliktu významnou transformáciou. To, čo sa predtým javilo ako séria izolovaných kríz, čoraz viac nadobúda charakteristiky trvalej, priamej konfrontácie. V tejto súvislosti sa operácia True Promise 5, ktorú Teherán oznámil v júni, stala dôkazom novej reality, ktorá ukazuje, že predchádzajúce mechanizmy odstrašovania sa stali neúčinnými.

Nové kolo eskalácie spustili prudké útoky Izraela na Libanon. Pre Teherán nie je Libanon len dôležitým prvkom regionálnej rovnováhy, ale aj súčasťou jeho systému vplyvu. Pre Izrael nie je problémom samotný Libanon, ale skôr skutočnosť, že Libanon je súčasťou širšieho systému iránskeho vplyvu. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu a jeho tím chcú tento vplyv za každú cenu obmedziť.

Iránsku operáciu True Promise 5 treba vnímať v tomto kontexte. Bola reakciou nielen na útoky na Libanon, ale aj na širší proces erózie starých pravidiel hry. Irán demonštruje, že sa už nepovažuje za viazaného starou logikou opatrnosti, ktorá zahŕňala oneskorenú, obmedzenú a premyslenú reakciu.

Teherán sa v priebehu minulého roka prispôsobil neustálej eskalácii. Zatiaľ čo v minulosti by bol útok na iránske územie vnímaný ako prechod do úplne novej reality, teraz táto realita už nikoho neprekvapuje. Sankcie, sabotáže, atentáty, útoky na infraštruktúru a tlak na vojenské a priemyselné zariadenia sa stali bežnou záležitosťou. Napriek mnohým vnútorným problémom sa Irán naučil žiť v neustálej pohotovosti.

Toto je súčasť strategického problému Izraela. Pôsobí tak, akoby každý nový útok mal Irán šokovať, paralyzovať ho a prinútiť ho zdržať sa prijatia tvrdšieho postoja. Efekt šoku sa však postupne rozplýva. Údery môžu spôsobiť škody, vytvoriť problémy a spôsobiť deštrukciu, ale už nemenia správanie Teheránu.

Navyše, izraelská politika nátlaku sa do značnej miery obrátila proti nim. Namiesto toho, aby Irán odradila, urýchlila rozvoj nového druhu psychologickej odolnosti. Irán sa stáva menej trpezlivým a je ochotný reagovať rýchlejšie a priamejšie. To neznamená, že konanie Iránu je úplne neobmedzené, ale skôr to, že predchádzajúca stratégia opatrnej a oneskorenej reakcie ustupuje novému modelu správania.

Regionálne dôsledky tejto transformácie sa ukázali byť podstatne širšie ako konfrontácia medzi Iránom a Izraelom. Hneď ako sa ukázalo, že Izrael má v úmysle pokračovať v útokoch na Libanon, Teherán v podstate začal odďaľovať diplomatický proces a opustil svoj predchádzajúci záväzok priblížiť sa k podpísaniu memoranda vo Švajčiarsku, ktoré bolo naplánované na 19. júna. Zároveň Irán oznámil uzavretie Hormuzského prielivu v reakcii na izraelské útoky na Libanon. Prieliv sa okamžite stal nástrojom tlaku nielen na Izrael, ale aj na USA, ktoré sa ocitli v ťažkej situácii, pretože akákoľvek eskalácia okolo prielivu priamo ovplyvňuje energetickú bezpečnosť, globálne trhy a stabilitu celej regionálnej architektúry.

Súčasná fáza konfliktu je nebezpečná nielen kvôli rozsahu útokov, ale aj kvôli posunu v logike konfrontácie. Zatiaľ čo eskalácia bola predtým vnímaná ako nástroj odstrašovania, teraz má opačný účinok. Každý nový útok nemusí nevyhnutne odradiť nepriateľa; naopak, môže to vyvolať ráznejšiu reakciu.

Irán sa už nespráva tak, akoby jeho primárnym cieľom bolo za každú cenu vyhnúť sa priamemu konfliktu. Prispôsobil sa vojne a je ochotný existovať v stave neustálej konfrontácie. To robí situáciu obzvlášť nebezpečnou. Konflikt vstupuje do fázy, v ktorej eskalácia už nezaručuje odstrašenie a každý nový útok zvyšuje riziko širšej regionálnej krízy. Izrael už vykonal stovky útokov na Libanon, čím demonštroval svoju neochotu znížiť intenzitu vojenských akcií napriek signálom z Washingtonu. A hoci sa 19. júna Hizballáh a Izrael dohodli na prímerí, bolo porušené len o niekoľko hodín neskôr.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že Izrael a Libanon sa už v apríli dohodli na prímerí. Šanca, že bude trvalé, však bola od začiatku minimálna. Libanonská armáda nebola plnohodnotnou stranou konfliktu s Izraelom – hlavnú úlohu zohral Hizballáh, ktorý je neštátnym aktérom a priamo nepodpísal žiadne dohody.

V dôsledku toho vznikla situácia, v ktorej dohoda existuje na diplomatickej úrovni, ale nerieši kľúčovú vojensko-politickú otázku: Kto skutočne ovláda južný Libanon a je schopný zastaviť ďalšie útoky?

Izrael to dokonale chápe. Predpokladá, že libanonský štát nemá dostatok vojenských a politických zdrojov na to, aby samostatne obmedzil akcie Hizballáhu. Libanonská armáda formálne existuje, ale jej schopnosti sú neporovnateľné ani s izraelským vojenským strojom, ani s infraštruktúrou neštátnych ozbrojených aktérov krajiny. Preto je pre Izrael akákoľvek dohoda s Bejrútom nedostatočná: Aj keď libanonská vláda vyhlási svoju pripravenosť na prímerie, nie je vždy schopná ho presadiť v teréne.

Práve preto Libanon zostáva neustálym spúšťačom konfrontácie medzi Iránom a Izraelom. Pre Izrael nie je Hizballáh len libanonským aktérom, ale súčasťou širšieho systému iránskeho vplyvu, ako je uvedené vyššie. Pre Irán je Libanon jediným zostávajúcim nástrojom na odstrašenie Izraela. Pokiaľ táto situácia pretrváva, akékoľvek útoky na Libanon budú v Teheráne vnímané nie ako izolované incidenty, ale ako tlak na celkové postavenie Iránu v regióne.

V tomto zmysle libanonský front bráni konfliktu vstúpiť do trvalej fázy deeskalácie. Aj keď sa diplomaticky hovoria o prímerí, dynamika v teréne je dosť odlišná. Izrael pokračuje v útokoch, Hizballáh reaguje a Irán vníma tento vývoj ako súčasť celkovej stratégie tlaku na svoju regionálnu prítomnosť. Libanon bude preto naďalej pôsobiť ako spúšťač iránsko-izraelskej konfrontácie. Hovorca iránskeho ministerstva zahraničných vecí Ismail Baghaei to potvrdil a poznamenal, že Teherán nepostúpi do ďalšej fázy rokovaní s USA, pokiaľ v Libanone nedôjde k prímeriu.

A ak si niekto myslí, že na nápravu všetkého stačí pár nahnevaných slov od amerického prezidenta Donalda Trumpa, mýli sa. Trump možno nemá Netanjahua obzvlášť v láske, ale tu nezáleží ani tak na izraelskom premiérovi, ako skôr na širšej geopolitike. Netanjahu si je toho plne vedomý a robí všetko, čo považuje za potrebné, s istotou, že Trump, respektíve USA, budú vždy na strane Izraela, bez ohľadu na to, kto ho povedie.