Odvčera je na YouTube znovu uverejnené mimoriadne expresívne a nekompromisne priamočiare vyjadrenie zakladateľa Kubu 500 a majiteľa Podbrezovských železiarní Vladimíra Sotáka na adresu všelijakých darmožráčov, darmoserov, darmoprdov a darmošľapov z médií a neoliberálnych mimovládok. Fajn, že je to opäť reprízované aj v tomto čase.
S odo mňa o rok mladším pánom Sotákom sa plne stotožňujem, ten človek má pravdu. Som rád, že ako novinár a politický komentátor, ktorého nikto neplatí, nevycuciava peniaze zo žiadneho vládneho orgánu a nedostáva ani vindru od nejakých oligarchov, moja finančná a politická nezávislosť mi umožňuje slobodne sa vyjadriť akýmkoľvek spôsobom k čomukoľvek a komukoľvek bez ohľadu na to, či ide o tému aktuálnu alebo nie. V tomto prípade ide o tému s nadčasovou aktuálnosťou.
Pán Soták, mám síce humanitné vzdelanie, ale prv než sa vôbec na univerzite začalo, absolvoval som v septembri 1971, hneď po maturite a prijatí na vysokú školu, tvrdú 5 týždňovú brigádu práve vo vašej Podbrezovej, na výstavbe nového areálu ťahárne rúr. Bývali sme ako študenti v turistických chatkách na Chvatimechu a na stavbu ťahárne rúr sme to mali cez cestu a železničnú trať len na skok. Bolo to tam fajn, robota síce tvrdá, ale večer po šichte kopa srandy a študentskej veselosti s gitarou. Mne sa tam vtedy veľmi páčili dve spolužiačky, jedna bola z Levíc a druhá z Ľubietovej. Bohužiaľ obe brigádnické devy – sexy a kráse ako obrázok – boli už od strednej školy zadané, tak som tam celej našej študentskej partii vyhrával a spieval na gitare piesne o láske. Ono to tak totiž neraz bohužiaľ býva, že trubadúr síce odušu lyricky vyspevuje a vyhráva, a zamilované páriky si ho ruka v ruke radi popočúvajú, ale potom sa vytratia kamsi do tmy a trubadúr zostáva sedieť sám 🙂
Potom nasledovala ročná vojenčina ako veliteľ prvákov, vyučujúci na Vojenskom gymnáziu SNP v Banskej Bystrici, určite sa na tú školu pamätáte. So žiakmi som bol aj na exkurzii v Podbrezovej, práve pri taviacich peciach, a môžem povedať, že som obdivoval upotených hutníkov, že to v obrovskej horúčave tí chlapi zvládajú. Klobúk dolu. Neskôr po vojenčine som pracoval na Doškoľovacom stredisku ministerstva výstavby a techniky pri Urbione, štátnom inštitúte urbanizmu a územného plánovania, čiže medzi architektmi, ktorí plánovali a dizajnovali výstavbu a urbanizáciu celého nášho socialistického Slovenska. Odtiaľ som prešiel na Inžinierske staviteľstvo, generálne riaditeľstvo, pod ktoré patrilo sedem obrovských stavebných podnikov v celej republike – Doprastav a Hydrostav v Bratislave, Váhostav v Žiline a Inžinierske stavby Košice na Slovensku a Stavby silnic a železnic, Ingstav Brno a Pozemní stavby Olomouc v Českej časti federácie. Mal som na starosti cyklické odborné vzdelávanie vedúcich pracovníkov – od námestníkov riaditeľov podnikov, dolu až po riadiace funkcie stavebných závodov podnikov.
Po roku 1989 som sa stal nielen anglickým prekladateľom odbornej medicínskej literatúry na najväčších vedecko-výskumných ústavoch na Slovensku, ale aj novinárom, podpredsedom Združenia slovenských novinárov a neskôr aj riaditeľom Slovenskej informačnej agentúry, ktorá pomáhala vláde klásť náš mladý nezávislý štát na mapu sveta, budovať jeho imidž v zahraničí a snažila sa prilákať k nám zahraničných investorov. To isté som robil aj ako redaktor a predseda redakčnej rady jediného slovenského cudzojazyčného časopisu EUROPA VINCET. Nech svet vie, že sme vzdelaný a kultivovaný národ, ktorý sa po každej stránke nemusí do Európy vracať, lebo z nej nikdy neodišiel a od nepamäti bol jej významnou organickou súčasťou. Prispieva, a vždy obetavo prispieval, viac než len svojím adekvátnym dielom, k jej kultúrnemu a hospodárskemu bohatstvu. Moje tri články v najväčších svetových novinách – v americkom denníku WALL STREET JOURNAL – hovorili o tom istom. Rovnako ako moje prednášky počas môjho postgraduálneho štúdia na univerzite v Leeds v rokoch 1994-1995. 1/2
Zdroj telegram
