K napísaniu tohto článku ma primäla nedávna udalosť v obci Vojka nad Dunajom (okres Dunajská Streda), kde miestna samospráva (starosta Ing. Donald Álló) odhalila emotívny pamätník ako spomienku na vysídlenie občanov maďarskej národnosti v rokoch 1946 – 1947.
Informovala o tom obec 15. októbra 2026 na svojej FB stránke s príspevkom „ Slávnostné odhalenie pamätníka vysídlených rodín z Vojky nad Dunajom“ (A Vajkáról kitelepített családok emlékművének ünnepélyes átadása):
Obr.: Nový pamätník vo Vojke nad Dunajom, zdroj s ďalšími fotografiami – Facebook obce: https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=pfbid06v7tMRyKk2V3XV76D9ZaDKzRUYCJRVPeS1XpJYARg3PUkdhqmp2uX9TD147ZY4VCl&id=100079558253397
Pamätník tvoria železničné koľajnice, na ktorých je veľký kameň a mramorová tabuľa s nápismi najprv v maďarčine a potom v slovenčine: „Je dovolené trestať kolektívnym trestom bez toho, aby sa obžalovaný mohol brániť?“ (autor: Rezsó Szalatnai)
Ďalej je na tabuli text: „V rokoch 1946 až 1948 československé úrady na etnickom základe naložili do železničných vagónov a deportovali za neľudských podmienok do Čiech viac ako 40 tisíc Maďarov z rodnej zeme, vrátane viac ako 5 400 detí mladších ako šesť rokov. Zároveň násilne presídlili zo Slovenska do Maďarska približne 90 tisíc Maďarov“.
Teda pamätník sa netýka len občanov danej obce, ale pripomína všetkých Maďarov dotknutých udalosťou vysídlenia obyvateľstva v tej dobe. V skutočnosti nešlo o jednostranné vysídlenie, ale o výmenu obyvateľstva na základe medzištátnej zmluvy medzi ČSR a Maďarskom.
Spájať alebo rozdeľovať?
To by všetko mohlo byť v poriadku, veď pamätníky neslúžia len na pohľad do minulosti, ale sú „mementom“ pre súčasnosť, aby sa také udalosti už viac neopakovali. Súčasne by mali aj zbližovať, budovať spoločenské a občianske vzťahy v danom priestore.
Motivácii spájania však nenasvedčuje priebeh odhalenia pamätníka. Slávnostný ceremoniál (podľa komentára pod FB príspevkom) prebehol iba v maďarskom jazyku a po slovensky hovoriaci občania Vojky nad Dunajom nerozumeli z celého slávnostného ceremoniálu ani slovo. Súčasťou podujatia bolo údajne aj premietanie dokumentárneho filmu, z čoho sa Slováci tak isto nič nedozvedeli.
Naopak, iný FB komentár od starostu obce Lesenceistvánd v Maďarsku, ktorá je družobnou obcou Vojky nad Dunajom, obsahuje gratuláciu: „Vajčanom, žijúcim v našej sesterskej obci k tomuto pamätníku. Pretože sa nedá zabudnúť, nie, nikdy.”
Obr.: Nový pamätník vo Vojke nad Dunajom, zdroj: Facebook obce
Zároveň je tu ešte jedna vážna celospoločenská disproporcia. Kto by sa vybral na okružnú jazdu južným Slovenskom, narazí na desiatky väčších či menších pamätníkov na minulé krivdy spred 80 rokov, ktoré sa však týkajú v prevažnej väčšine len jedného etnika – maďarského. Je tu snaha verejne sprítomňovať historické udalosti rokov 1946-1948 oddelene od predchádzajúceho diania (napr. v období 1938-1945) a to nie je spravodlivé, keďže udalosti spolu súvisia.
Budovanie týchto pamätníkov zväčša režíruje Maďarsko, vyberá na území SR miesta pre pamätníky a často ich aj financuje a dodáva. Paradoxom je, že samotná vláda SR právomoc postaviť pamätník v obci vo vlastnom štáte nemá, túto právomoc odovzdala samosprávam. A tie nechala napospas tlakom cudzej moci, ktorá to značne zneužíva.
Kultúrny a politický tlak po roku 1989 na samosprávy na národnostne zmiešanom území SR je zo strany Maďarska intenzívny, prekračujúci rámec Ústavy SR. Maďarská vláda sa netají svojimi mocenskými snahami o územie južného Slovenska a úmyslom dosiahnutia tzv. maďarskej národnej integrácie v karpatskej kotline, podľa vypracovanej stratégie s názvom: Koncepcia rozvoja karpatskej vlasti 2030.
K tomu ako kultúrny predvoj slúži aj stavanie rôznych pamätníkov. Najnovšie odhalený pamätník vo Vojke nad Dunajom zapadá do horeuvedenej stratégie. Lenže bežní občania Slovenskej republiky maďarskej národnosti sa už dávno vysporiadali s týmito udalosťami a nemajú záujem jatriť staré rany. A už vôbec nie jednostranne, či v procese selektívneho výkladu dejín. Veď vieme, koľko si vytrpeli Slováci zo strany južného suseda, či už po Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938), alebo v predtrianonskom období v Uhorsku, z ktorého sa stal v 19. storočí žalár národov. Perzekúcie v tomto žalári sa taktiež diali v duchu kolektívnej viny! Pamätníky krivdám na Slovákoch však na južnom Slovensku akosi nevidíme. Pritom už len z obdobia šesťročného útlaku zo strany režimu horthyovského Maďarska by sa ich mohlo odhaliť viac ako sto – viď svedecké výpovede z knihy Krvácajúca hranica: Viedenska-arbitraz-1938-svedectva.pdf
Kde sú naše pamätníky?
Pamätníky nie sú len umeleckými dielami, majú aj vzdelávaciu funkciu. Koncepcia budovania pamätníkov má prinášať celistvý pohľad na naše dejiny, nedeformovať ani nezamlčiavať fakty a súvislosti, inak v spoločnosti pôsobí ako propaganda. Pravdivé zobrazenie historických udalostí je dôležité pre zachovanie úcty k tým, ktorí trpeli. Prebiehajúce odhaľovanie pamätníkov na juhu Slovenskej republiky je však z tohto pohľadu jednostranné a nespravodlivé voči občanom. Namiesto budovania vzájomného poznania, porozumenia, úcty a prijatia sa na južnom Slovensku vytvára územie historickej polopravdy. Tým viac, keď si uvedomíme oficiálny postoj vlády Maďarska, ktorá svoje minulé viny a hriechy voči slovenskému národu nepriznáva a neuznáva. To sa vraj neudialo! Betónovanie výkladu dejín jednostranne vyhovujúcemu vláde Maďarska je vo svojej podstate pokrytecké. Veď ako si môže jedna vláda ctiť pamätníkmi ľudskú dôstojnosť vlastného národa, keď susednému národu ľudskú dôstojnosť nepriznáva? Takýto postoj cudzej vlády možno označiť za povýšenecký.
Politická tendencia je teda zrejmá: Maďari si majú pamätať krivdy naveky a Slováci – tí majú na krivdy zabudnúť a stratiť historickú pamäť. Identita ukrivdených je vyhradená len pre vyvolených. Kto to kedy videl, aby sa slovenskému národu niekto ospravedlňoval…
Nepochopiteľné je, že štátne orgány SR sa na tento kultúrny proces pasívne prizerajú a dovoľujú, aby sa v našom štáte historické udalosti prezentovali selektívne, bez celistvosti a bez vzájomných súvislostí, bez poznania príčin a následkov. A netýka sa to len pamätníkov, táto deformácia výkladu dejín je zabetónovaná naprieč všetkými oblasťami našej spoločnosti, najmä v školstve, v tzv. hlavných médiách, v štátnych inštitúciách, politike. Lenže ak sa zatajujú historické nespravodlivosti a zločiny, ako v spoločnosti zachováme zmysel pre spravodlivosť? Schopnosť pre rozlišovanie dobra a zla?
Aby bolo jasné, nejde tu o brojenie proti maďarskému pamätníku. Ak sa však nejaká politická reprezentácia rozhodla na území Slovenskej republiky celoplošne a systematicky budovať pamätníky na krivdy voči občanom maďarskej národnosti, tak chceme tu vidieť aj pamätníky na krivdy, ktoré im predchádzali, teda pamätníky na krivdy voči Slovákom z maďarskej strany.
Slovenský národ svoju minulosť ešte nespracoval, aby sa tak stalo, musí ju najprv pravdivo poznať.
Zdroj feed zsi.sk
