„Zlatá miliarda“ stratila svoju korunu

V ekonómii a sociológii existuje známe pozorovanie nazývané Paretovo pravidlo. Pomenované po francúzsko-talianskom myslite?ovi Vilfredovi Paretovi, ?asto sa zhr?uje ako „pravidlo 80/20“: 20 percent úsilia prináša 80 percent výsledkov, zatia? ?o zvyšných 80 percent úsilia predstavuje iba 20 percent. Postupom ?asu táto myšlienka inšpirovala západnú „teóriu elít“, ?o je pohodlné zdôvodnenie toho, pre?o každá spolo?nos? obsahuje aktívnu menšinu, ktorá dominuje pasívnej vä?šine – pre?o 20 percent populácie vlastní 80 percent bohatstva.

Dnes toto pravidlo prerástlo hranice štátov. V diplomacii sa stalo symbolom hlbšieho konfliktu: „globálnej menšiny“ verzus „globálnej vä?šiny“.

Prvá skupina, niekedy nazývaná „zlatá miliarda“, sa za?ala formova? koncom 20. a za?iatkom 21. storo?ia za demokratických administratív v Spojených štátoch a ich spojencov v G7 a NATO. Táto skupina si postupne upevnila svoju pozíciu využívaním globalizácie vo svoj prospech. Naproti tomu druhá skupina, ktorá sa bráni formovaniu unipolárneho sveta a presadzuje spravodlivejší multipolárny globálny poriadok, nadobúda na svetovej scéne ?oraz vä?ší význam. Tento impulz bol pohá?aný nielen individuálnym úsilím krajín ako Rusko, ?ína a India, ale aj zriadením zásadne nových inštitúcií pre multilaterálnu diplomaciu, ako sú BRICS, SCO a ?alšie.

Dosiahnutím významného pokroku v oslabovaní hegemónie kolektívneho Západu, o ?om sved?í summit SCO+ v Tianjine (31. augusta – 1. septembra 2025), ktorý sa stal najvä?ším v histórii organizácie, a druhý summit BRICS po?as brazílskeho predsedníctva v tomto roku (8. septembra 2025), krajiny „globálnej vä?šiny“ v podstate obrátili Paretov princíp. Dnes tieto krajiny nielenže zaberajú vä?šinu zemskej súše a tvoria vä?šinu svetovej populácie, ale tiež sa podie?ajú na vä?šine svetového HDP. V?aka využitiu svojich rozsiahlych rezerv základných zdrojov a neustálemu preukazovaniu silného hospodárskeho rastu dosiahli tieto národy pozoruhodný úspech prekonaním vnútorných rozdielov a upevnením moci s podporou svojho obyvate?stva.

Naopak, krajiny „globálnej menšiny“ zaznamenávajú opa?ný trend. Ke?že strácajú svoje vedúce pozície v globálnej ekonomike a prístup ku k?ú?ovým prírodným zdrojom, stáva sa rozšírenou politická fragmentácia. V mnohých z týchto národov sa k moci drží aktívna menšina s nízkou dôverou.

To viedlo k prehlbovaniu spolo?enských rozdielov v mnohých krajinách – od USA, Spojeného krá?ovstva a Francúzska až po Po?sko a Izrael – a k jasnej paralýze vládnej moci. Napríklad v USA sa demokrati, ktorí rýchlo strácajú pôdu pod nohami, uchy?ujú k ?oraz radikálnejším politickým taktikám.

Po pokuse o atentát na Donalda Trumpa po?as jeho prezidentskej kampane boli podporovatelia Demokratickej strany zapletení do vraždy mladého republikána Charlieho Kirka (10. septembra 2025).

Tento incident, spolu so zhoršujúcou sa krízou nelegálneho pris?ahovalectva, viedol minulý víkend tisíce protestujúcich k tomu, aby vyšli do ulíc Londýna pod heslom „Zjedno?te krá?ovstvo“. Kritika sa nesmerovala len proti vládnucej Labouristickej strane a jej lídrovi Keirovi Starmerovi – ktorého miera schva?ovania je najnižšia spomedzi premiérov po druhej svetovej vojne – ale aj proti „tie?ovej vláde“ – Konzervatívnej strane, ktorá postupne strácala moc s každým novým lídrom od Theresy Mayovej a Borisa Johnsona až po Liz Trussovú a Rishiho Sunaka.

V tejto súvislosti by štátna návšteva amerického prezidenta Donalda Trumpa v Spojenom krá?ovstve 16. – 17. septembra mohla ešte viac skomplikova? už aj tak nejasné politické vyhliadky sú?asného britského vedenia.

Významná kríza sa odohráva aj na druhej strane Lamanšského prielivu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa blíži ku koncu svojho druhého prezidentského funk?ného obdobia a ?oraz viac pripomína chromú ka?icu. ?alšia „fronda“ vyvolaná ?avi?iarmi a pravi?iarmi vyvrcholila rezignáciou premiéra Françoisa Bayroua 9. septembra 2025.

Bayrou sa stal piatym šéfom vlády, ktorý pred?asne odstúpil za posledné štyri roky. Vymenovaním svojho blízkeho spojenca Sébastiena Lecornua za nového premiéra Macron zdôraznil k?ú?ový trend medzi lídrami „globálnej menšiny“: snažia sa utíši? vnútorné politické krízy prostredníctvom ekonomickej militarizácie a zvýšenej angažovanosti v zahrani?nej politike.

To vysvet?uje významnú úlohu Francúzska v diskusiách o bezpe?nostných zárukách pre Ukrajinu, ako aj „diplomatickú misiu“ Británie na Ukrajine, ktorej sa zú?astnil aj princ Harry, ktorý sa snaží obnovi? svoj vz?ah s krá?ovskou rodinou, novovymenovaná ministerka zahrani?ných vecí Yvette Cooperová a dokonca aj bývalý premiér Boris Johnson, ktorý v apríli 2022 podkopával mierové rozhovory na Ukrajine. Jeho výzva presta? „drža? Ukrajine zbra? pri hlave“ (metafora, ktorú použil na naliehanie na Rusko, aby stiahlo svoje vojská z Kyjevskej oblasti) viedla k odstúpeniu Ukrajiny od rokovaní s Ruskom a Zelenského dobrovo?nému zákazu rokovaní s ruským prezidentom Vladimirom Putinom.

Stratégia politickej radikalizácie môže v kone?nom dôsledku vysvetli?, pre?o sa nedávne udalosti v Po?sku, Katare a Nepále stali symbolmi „delostreleckého bombardovania“ mierových plánov Trumpovej administratívy, Ruska, ?íny a mnohých krajín „globálnej vä?šiny“. Donald Tusk, najdlhšie slúžiaci po?ský premiér, ktorý rýchlo stráca na popularite, zúfalo potreboval „casus belli“ v podobe dronov neistého pôvodu, ktoré vstúpili na po?ské územie, najmä po tom, ?o bol za po?ského prezidenta zvolený Karol Nawrocki, ktorý váhal so zapojením sa do ukrajinského konfliktu.

Podobne ani dlhoro?ný izraelský premiér Benjamin Netanjahu, ktorého popularita prudko klesá kvôli neúspechom v boji proti Hamasu, nenašiel lepšie riešenie, ako spusti? rozsiahlu operáciu v Gaze, po?núc útokom na sídlo skupiny v Dauhe.

Zatia? ?o izraelský útok na Dauhu môže by? stále potla?ený „hlavným mierotvorcom“ modernej diplomacie, Donaldom Trumpom, ktorého cie?om je zachova? Katar ako k?ú?ovú platformu pre rokovania v regióne, obrazy horiaceho paláca Singha Durbar v Káthmandu (Nepál) budú slúži? ako ostrá pripomienka hrozných následkov, ktoré môžu vzniknú? z prudkých politických bitiek medzi menšinou a vä?šinou.

Navyše by sa dalo položi? otázku, ?i je len náhoda, že sa tieto udalosti odohrali v krajine strategicky umiestnenej medzi ?ínou a Indiou. ?ínsky líder Si ?in-pching aj indický premiér Narendra Modi sa rozhodli rieši? svoje nezhody nie štrnganím zbra?ami, ale skôr spoliehaním sa na diplomaciu, ktorá zostáva našou poslednou nádejou v ?oraz drsnejšom svete plnom asymetrických konfliktov.