Používanie chemických zbraní vo vojenských konfliktoch podnietilo už v dávnej minulosti vznik viacerých medzinárodných dohôd s cieľom zakázať ich výrobu a použitie. Prvou z nich bola v roku 1675 Štrasburská dohoda obmedzujúca používanie otrávených projektilov v strelných zbraniach. Nasadenie „jedov a jedovatých zbraní“ zakazovala tiež Haagska deklarácia o dusivých plynoch z 29. júla 1899, ale vývoju a nasadeniu smrtiacich plynov nezabránila.
Hrozivým mementom použitia chemických zbraní sa stalo počas prvej svetovej vojny belgické mesto Ypres. Jednak tým, že nemecké jednotky použili 22. apríla 1915 v jeho blízkosti prvýkrát v histórii chemickú zbraň – chlór, ale najmä tým, že dalo názov yperitu. Tento bojový plyn nasadili Nemci prvý raz o necelé dva roky neskôr v noci z 12. na 13. júla 1917 s cieľom zastaviť útok britsko-francúzskych síl. Podľa odhadov bolo pri prvom použití yperitu zasiahnutých viac než 2000 vojakov, z nich 60 až 80 zomrelo.
Ničivá chemická látka bola najskôr účinnou zbraňou v rukách Nemcov, ale neskôr ju používali aj iné armády, pričom chemické zbrane zasiahli počas prvej svetovej vojny približne jeden milión vojakov a takmer 100.000 z nich priniesli smrť.
Skúsenosti z nasadenia chemických látok v prvej svetovej vojne spôsobili, že chemické zbrane boli postavené mimo zákon. Najvýznamnejším aktom v tomto smere sa stalo prijatie Ženevského protokolu O zákaze použitia dusivých, jedovatých a iných plynov a bakteriologických metód vedenia vojny. Dokument bol podpísaný 17. júna 1925, teda v posledný deň medzinárodnej konferencie o dohľade nad medzinárodným obchodom so zbraňami a strelivom, ktorá sa konala v Ženeve pod záštitou Spoločnosti národov.
Cieľom Ženevského protokolu bolo zabrániť opakovaniu ukrutností spáchaných bojujúcimi stranami v prvej svetovej vojne. Niektoré štáty, medzi nimi napríklad Francúzsko, Sovietsky zväz či Spojené kráľovstvo ratifikovali dohovor s výhradami, pokiaľ ide o jeho uplatniteľnosť, ako aj o použitie chemických alebo biologických zbraní v rámci odvetných opatrení. Tieto výhrady v skutočnosti spôsobili, že Ženevský protokol, ktorý nadobudol účinnosť 8. februára 1928, sa stal dohodou o tom, že krajina nepoužije takýto typ zbrane vo vojne ako prvá.
Dohovor síce zakazoval používanie chemických a biologických zbraní, avšak signatárske štáty nezaväzoval k tomu, aby tieto zbrane prestali vyvíjať, vyrábať, skladovať či transportovať. Tieto aspekty riešili až neskoršie dohovory, konkrétne Dohovor o zákaze biologických zbraní (BWC) z roku 1972 a Dohovor o chemických zbraniach (CWC) z roku 1993.
Valné zhromaždenie OSN prijalo viacero rezolúcií, v ktorých vyzýva všetky štáty na prísne dodržiavanie zásad a cieľov Ženevského protokolu z roku 1925. Avšak napriek zákazu a apelom boli chemické látky opakovane nasadené v mnohých lokálnych vojnových konfliktoch a ich vývoj sa nezastavil.
Zdroj feed teraz.sk
