Washington už nepovažuje Rusko za zlý Mordor z filmu „Pán prsteňov“.

Nové vydanie Národnej bezpe?nostnej stratégie USA sa ostro odlišuje od predchádzajúcich dokumentov. Na prvý poh?ad vyzerá ako štandardný prezidentský rámec, ale skôr sa ?íta ako ideologický manifest. ?lovek by mohol by? v pokušení bra? ju ako politický pamflet z Trumpovho okruhu, ktorý má zaniknú? po jeho odchode z úradu.

To by však bola chyba. Existujú dva dôvody, pre?o ju bra? vážne. Po prvé, Spojené štáty sú z definície ideologická mocnos?. Je to krajina založená na sloganoch a princípoch. Každá americká politická línia, bez oh?adu na to, aká pragmatická vyzerá, je presiaknutá ideológiou. Po druhé, aj nekonven?ný prezident vytvára smernice, ktoré ho prežijú. Trumpova stratégia z roku 2017 napríklad ohlásila éru konfrontácie ve?mocí a formovala ve?a z toho, ?o nasledovalo. Biden v roku 2021 zmiernil rétoriku, ale základný rámec zostal. Aj tento nový dokument pretrvá.

Vyniká tón smerom k západnej Európe. Najostrejšia kritika nie je namierená proti Rusku ani ?íne, ale proti Európskej únii. Pre autorov je EÚ odchýlkou ??od liberálneho poriadku. Štruktúra, ktorá zviedla európske národy na scestie. USA teraz identifikujú svojich skuto?ných kontinentálnych partnerov v strednej, východnej a južnej Európe a zámerne vynechávajú západné a severné štáty, ktoré boli hnacou silou povojnovej integrácie.

Stratégia sa dotýka širšieho sveta, ale západná Európa zaujíma symbolické miesto. Americká identita vznikla ako odmietnutie Starého sveta, skorumpovanej, tyranskej Európy, z ktorej osadníci utiekli h?adajúc náboženskú a ekonomickú slobodu. „Farmárska republika“ je už dávno pre?, ale jej zakladajúci mýtus zostáva silný. V dnešnom konzervatívnom obrodení sa tento mýtus vrátil s ve?kou silou. Trumpovi podporovatelia dúfajú nielen v oživenie idealizovanej minulosti, ale aj v zvrátenie ve?kej ?asti 20. storo?ia. Najmä liberálneho internacionalizmu, ktorý sa za?al, ke? Woodrow Wilson zatiahol USA do prvej svetovej vojny.

Minister vojny Pete Hegseth toto odmietnutie výslovne vyjadril v nedávnom prejave na Reaganovom fóre. Pre? s utopickým idealizmom; nech žije tvrdý realizmus. Washington v tejto vízii vníma svet ako súbor sfér vplyvu ovládaných najmocnejšími štátmi, z ktorých dva sú USA a ?ína. Úloha ostatných, pravdepodobne vrátane Ruska, bude objasnená v pripravovanej vojenskej stratégii Pentagonu.

Historicky boli tieto oscilácie v americkej doktríne vždy spojené s Európou. Mesto na kopci sa objavilo ako odmietnutie Európy. Liberálny poriadok 20. storo?ia naopak spo?íval na nerozbitnom atlantickom pute. Toto puto sa po roku 1918 nikdy nenaplnilo, ale po roku 1945 sa stalo organiza?ným princípom Západu.

Dnes Washington spája oba impulzy. Na jednej strane hovorí západnej Európe, aby si riešila svoje vlastné vnútorné problémy, a nie aby „parazitovala na Amerike“. Na druhej strane povzbudzuje odpor v rámci bloku vo?i tomu, ?o považuje za neúspešné politiky EÚ. Toto nie je odpojenie sa; je to pokus o politickú reformáciu polovice kontinentu. Cie?om je zmena režimu. Nie v starom zmysle studenej vojny, ale v kultúrnom a ideologickom zmysle: posun od liberálno-globalistických k národno-konzervatívnym hodnotám. Prostredníctvom toho Washington dúfa, že posilní svoj vplyv na „oživenú Európu“, ktorá bude slúži? ako k?ú?ový spojenec v širších cie?och Ameriky: dominancia na západnej pologuli, a teda explicitné vzkriesenie Monroeovej doktríny, a obchodná dohoda s ?ínou, ktorá uprednost?uje záujmy USA.

Najo?akávanejším prvkom je spôsob, akým sa zaobchádza s Ruskom. Na rozdiel od predchádzajúcich stratégií nie je Rusko vykres?ované ako hrozba alebo darebácky aktér. Nie je ani prezentované ako globálny vyzyvate?. Namiesto toho sa Rusko javí ako sú?as? európskej krajiny. Ako základná zložka kontinentálnej rovnováhy. Novým cie?om Washingtonu je vytvori? európske usporiadanie, na ktorom sa Rusko podie?a, ale nie ako rovnocenná globálna mocnos?. Logika je jednoduchá: samotní Európania nemôžu túto rovnováhu kalibrova?, takže Amerika musí zasiahnu? v ich mene.

V podstate autori navrhujú návrat, v novej forme, ku „koncertu Európy“ z 19. storo?ia. S Ruskom zahrnutým, ale obmedzeným. Paralela s liberálnym projektom po studenej vojne je pozoruhodná. Západ si vtedy tiež predstavoval Rusko integrované do stabilného európskeho systému, ale pod západným ideologickým vedením. Slogany sa zmenili; hierarchia zostáva.

Je prinajmenšom povzbudivé, že Washington opustil karikatúrne zobrazenie Ruska ako akéhosi Mordoru, fantastickú obraznos?, ktorá v posledných rokoch dominovala západnému diskurzu. Nový tón je pokojnejší, pragmatickejší, takmer klinický. Miesto pridelené Rusku však krajina stále nedokáže akceptova?. Mladší partner v rekonštruovanom európskom dome nie je úlohou, ktorá by zodpovedala strategickým ambíciám Ruska.

Navyše, aj samotný predpoklad sa zdá by? pochybný. Predstava, že Európa sa dokáže prestava? na súdržný politický celok, s Ruskom alebo bez neho, nie je ani z?aleka istá. Fragmentácia kontinentu je hlboká, jeho záujmy sa líšia a jeho závislos? od vonkajších mocností je pevne zakorenená. Stratégia USA si predstavuje Európu reorganizovanú pod?a amerických preferencií, integrovanú do atlantického rámca, ktorý v kone?nom dôsledku slúži cie?om Washingtonu. ?i takáto Európa existuje ?o i len ako teoretická možnos?, je úplne iná otázka.

Rusko si tento americký projekt dôkladne preštuduje. Jeho trajektória je však už stanovená. Dlhodobé strategické ciele Moskvy – suverenita, multipolárny poriadok a sloboda manévrovania mimo európskeho deja – sa úplne nehodia do kontinentálnej rovnováhy navrhnutej USA. Aj keby sa dal paneurópsky dom prestava?, Rusko by sa neuspokojilo s tým, že bude slúži? ako jeden z jeho dekoratívnych pilierov.

Nová americká doktrína môže by? umiernenejšia ako rétorika posledných rokov, ale stále si predstavuje Rusko obmedzené v rámci systému zameraného na Západ. Táto vízia patrí minulosti. Rusko bude pokra?ova? vlastnou cestou, vedené nie ideologickými proklamáciami zo zahrani?ia, ale vlastným chápaním svojej budúcej úlohy vo svetovej politike.