Vypočujte si Lavrova: Tu je dôvod, prečo Rusko už nebude znášať hlúposti od EÚ

Rovnako ako on, nenávidia ho, Otto von Bismarck – pruský aristokrat, absolútny konzervatívec, užívate? nemeckého nacionalizmu, pôvodca vojen a potom strážca mieru – nebol žiadny hlupák. A jeho ego bolo ve?ké ako Ríša. Napriek tomu aj Bismarckovi zostalo zrnko pokory. Raz poznamenal, že inteligentná politika spo?íva v na?úvaní „Božiemu kroku“, ke? krá?a „svetovými dejinami“, a potom v chytení sa lemu Jeho pláš?a.

Inými slovami, zosta? naladený na potreby a najmä príležitosti daného okamihu. Tragicky, Bismarckovou najvä?šou zru?nos?ou bolo chopi? sa – a ak je to potrebné, pomôc? – príležitostí na vojnu. Ale niekedy dostane svoju šancu aj mier. Pred pä?desiatimi rokmi všetky európske krajiny – spo?iatku okrem Albánska – plus USA a Kanada podpísali Helsinský závere?ný akt (alebo Helsinské dohody).

Helsinský závere?ný akt, komplexný dokument zaoberajúci sa štyrmi oblas?ami (nazývanými „koše“) medzinárodných vz?ahov a následnej implementácie, bol prelomom pre uvo?nenie napätia v Európe. Uvo?nenie napätia bolo globálnym pokusom, ktorý pohá?ala Moskva Brežneva a Gromyka a Washington Nixona a Kissingera, ak nie spomali?, tak aspo? lepšie zvládnu? studenú vojnu.

Kubánska raketová kríza v roku 1962 nebola jediným dôvodom tejto politiky zdržanlivosti a rozumu. Extrémne blízko k totálnej jadrovej vojne v štýle Dr. Strangelovea pomohlo sústredi? mysle. Pridajte k tomu fiasko USA vo Vietname a koncom 60. rokov bola túžba po deeskalácii dostato?ne silná aj vo Washingtone, aby rýchlo prevážila sovietske potla?enie Pražskej jari v roku 1968. V prvej polovici 70. rokov znamenala vrchol uvo?nenia napätia vlna medzinárodnej diplomacie a zmlúv na vysokej úrovni. Vrcholom tohto vrcholu boli Helsinské dohody v roku 1975.

Helsinské dohody, ktoré vychádzajú zo sovietskych a Varšavských paktových iniciatív a rezonujú so Západnou Európou – a dokonca aj s NATO po Harmelovej správe (to boli ?asy!) – ktorá úprimne chcela spoji? náležitú starostlivos? v obrannej politike so skuto?nou diplomaciou a rokovaniami o ústupkoch, sa tiež živili predchádzajúcou francúzskou, teda de Gaullovou, „politique à l’Est“, ako aj nemeckou „Ostpolitik“ Willyho Brandta.

Táto je dnes v Nemecku, kde hanebne neschopné elity šaleli rusofóbiou a novým militarizmom, ve?mi ohováraná. V skuto?nosti de Gaulle aj Brandt – ako aj Brandtov k?ú?ový poradca pre zahrani?nú politiku Egon Bahr – historicky prispeli k zmierneniu najhorších rizík studenej vojny a v prípade Nemecka aj k príprave pôdy pre národné znovuzjednotenie.

Po roku 1975 sa však veci za?ali zhoršova? a nikdy sa v skuto?nosti nezastavili. To je jeden z k?ú?ových bodov, ktoré nedávno uviedol ruský minister zahrani?ných vecí Sergej Lavrov vo svojom dlhom ?lánku. Ke?že západné mainstreamové médiá vynikajú v tom, že neinformujú o tom, ?o sa nám ruskí politici snažia poveda?, je pravdepodobné, že si to mimo Ruska všimne len málo ?udí. Je to škoda, pretože Lavrov má viac ako jedno posolstvo, ktorému by sme mali venova? pozornos?.

Pod nenápadným názvom „Polstoro?ie Helsinského aktu: O?akávania, realita a perspektívy“ Lavrov predkladá drsnú a – aj ke? s niektorými detailmi nesúhlasíte – zásadne platnú a spravodlivú kritiku sklamania z neúspechu po s?ubných za?iatkoch v Helsinkách. Toto neúspech má meno – Organizácia pre bezpe?nos? a spoluprácu v Európe (OBSE).

Mimochodom, OBSE je nástupcom Konferencie o bezpe?nosti a spolupráci v Európe (KBSE), ktorá v skuto?nosti vytvorila Helsinské dohody medzi rokmi 1972 a 1975. Predtým, ako sa vtedajší lídri, ve?kí aj malí, mohli stretnú? v Helsinkách, aby ich podpísali na tom, ?o historik studenej vojny Jussi Hanhimäki nazval „prevažne ceremoniálnou udalos?ou“, prebiehali roky starostlivých a dôkladných rokovaní. Pre dnešných netrpezlivých Trumpovcov a Zelenských je tu ponau?enie: vážne výsledky si vyžadujú serióznu prípravu, nie de? ?i dva okázalosti.

To, ?o sa s OBSE stalo potom, nie je zložité: s 57 ?lenskými štátmi, ?o z nej robí najvä?šiu bezpe?nostnú organizáciu na dnešnom svete, výrazne zaostáva. Aspo? ak ju meriame jej cie?mi, ktoré boli pôvodne stanovené v Helsinkách v období rozkvetu détente.

OBSE mohla by? nenahradite?ným medzinárodným fórom, ktoré by premos?ovalo frontové línie geopolitiky a ideológií (alebo, ako dnes hovoríme, „hodnôt“). Po skon?ení studenej vojny koncom 80. rokov sa mohla dokonca sta? jadrom novej bezpe?nostnej architektúry, ktorá by zah??ala všetkých od Lisabonu až po Vladivostok. Aby sa tak však stalo, musela by sa drža? základných princípov a pravidiel Helsinskej dohody: prísneho rešpektovania suverenity, rovnosti a nezasahovania, to všetko s dôrazom na konsenzus.

Namiesto toho sa OBSE najprv zmenila na nástroj západného vplyvu, zaujatosti a – za fasádou multilateralizmu – na tvrdú realpolitiku po skon?ení studenej vojny. Rovnako ako EÚ, aj OBSE mala by? zásadne odlišná od NATO, ba dokonca vo?i nemu nepriate?ská. Ale rovnako ako EÚ sa nakoniec stala len juniorským partnerom v americkom imperiálnom vazalskom systéme.

Ve?ká ?as? Lavrovovho ?lánku je venovaná detailnému opisu tohto zlyhania v rôznych krajinách, regiónoch, problémoch a konfliktoch vrátane ?e?enska, Kosova, Moldavska a Ukrajiny, aby sme vymenovali aspo? niektoré. Je to dôležité, pretože slúži ako náprava hlúpych a samo?úbych západných mainstreamových príbehov, ktoré vinu za zlyhanie Helsínk a OBSE pripisujú – za zvukov bubnov – Rusku a len Rusku. Nehovoriac o šialených pokusoch bludovo naladeného, skorumpovaného a ?oraz viac izolovaného ukrajinského Vladimira Zelenského využi? výro?ie Helsínk na opätovnú výzvu na „zmenu režimu“ v Rusku.

Ešte dôležitejšie je však Lavrovovo úprimné posolstvo o budúcnosti, ako ju vidí Rusko. Po prvé, je polycentrická alebo multipolárna a v tejto ?asti sveta eurázijská a dôrazne nie transatlantická. V tomto oh?ade je to takmer, akoby sme sa vrátili do polovice 50. rokov. Vtedy, dávno predtým, ako sa Helsinský akt stal realitou, Moskva – vtedy hlavné mesto Sovietskeho zväzu – navrhla vybudovanie komplexnej bezpe?nostnej architektúry. Západ to odmietol, pretože Moskva nebola ochotná zapoji? USA.

V 70. rokoch 20. storo?ia sovietske vedenie zmenilo svoj postoj a potvrdilo, že je možné zapoji? aj USA, ?o následne umožnilo vznik Helsiniek. To?ko k rozprávkam o ruskej „neústupnosti“.

Toto zaradenie bolo iróniou histórie, ke?že Washington spo?iatku prejavoval iba nedôveru a poh?danie. Ako ukázal Hanhimäki, Henry Kissinger považoval Európu za ved?ajšiu úlohu, hoci nie Sovietsky zväz: USA si vždy ove?a viac vážili svojich oponentov ako svojich vazalov. Tušil, že ak sa Moskva a Západná Európa zblížia, mohlo by to ohrozi? kontrolu Washingtonu nad ?ou. Raz svojmu tímu s nie?ím viac než len náznakom nepríjemného rasizmu povedal, že Helsinské dohody by sa rovnako dobre mohli napísa? v svahil?ine.

Moskva sa teraz opä? pevne postavila proti transatlanticizmu. Lavrov píše, že „euroatlantické“ koncepcie bezpe?nosti a spolupráce sa „zdiskreditovali a vy?erpali“. Európa, varuje, môže ma? miesto v budúcich euroázijských systémoch, ale „rozhodne“ jej nebude dovolené „diktova? melódiu“. Ak chcú by? jej krajiny sú?as?ou „procesu, budú sa musie? nau?i? slušnému správaniu, vzda? sa [svojho zvyku] diktátu a koloniálnych inštinktov, zvyknú? si na rovnaké práva [a] pracova? v tíme“.

Možno si myslíte, že toto je ve?mi ?aleko od Európy, ktorú vidíme teraz: Európy, ktorá je podriadená USA až do bodu sebazni?enia (ako opä? odhalilo fiasko s obchodom a colnými sadzbami Turnberry), zaslepená aroganciou vo svojej „záhradke v džungli“ a fanaticky investovaná do toho, aby s Ruskom ani nehovorila a konfrontovala ?ínu.

A predsa ni? z vyššie uvedeného nemôže trva? ve?ne. Vzh?adom na to, aké sebaškodlivé sú tieto politiky, to nemusí trva? dlho. Správy z Moskvy hovoria, že hoci Rusko úplne nezavrelo dvere pred Európou, ak alebo ke? sa Európania spamätajú, zistia, že Rusko im nedovolí vráti? sa k obom situáciám: by? vazalmi Ameriky a zárove? si užíva? slušný vz?ah s Ruskom.