Ich osud bol zdrvujúci. „Zlatá generácia“ hokejistov 40. rokov čelila totálnej svojvôli totalitného režimu. Jedenásť hráčov uväznili, Gustavovi Bubníkovi a Bohumilovi Modrému hrozil trest smrti. Boli krivo obvinení z vlastizrady, pričom podnet vznikol z toho, že po odvolaní odletu na MS do Londýna sa hráči zišli v reštaurácii a v debate sa ponosovali na politicky motivovaný zásah do športu. Modrý na šampionát ani nemal letieť, s partiou na stretnutie nešiel, napriek tomu ho označili za strojcu sprisahania.
V sobotu 11. marca 1950 mal reprezentačný tím nabrať kurz Londýn za obhajobou zlatých medailí zo Štokholmu. Nedorozumenie ohľadom britských víz pre jedného z novinárov dalo režimu zámienku vystúpiť proti „nepriateľovi zo západu“ a obetoval aj populárne športové podujatie. Hráčov odvolali a k pondelku 13. marca ich predvolali na oficiálne oznámenie, že Československo sa na protest voči postupu britských úradov na svetovom šampionáte nezúčastní.
Hráči sa rozišli do domovov, ale pražská časť sa stretla v „hospode“ v blízkosti Národného divadla. Podľa dobových zdrojov hokejisti pili pivo a rozhovorili sa o tom, čo ich trápilo – viedli „protištátne reči“. Neskôr večer do podniku prišli príslušníci ŠtB a všetkých odviedli. Po desiatich dňoch tajní policajti zadržali aj brankára Bohumila Modrého, keď sa vrátil z dovolenky a vyšetrovatelia ho napriek neprítomnosti na akcii i napriek ukončeniu kariéry v národnom tíme obvinili z prípravy vlastizrady.
České médiá pripomínajú, že v tom čase malo Československo špičkový tím a veľmi pravdepodobne by si z Londýna odnieslo ďalšiu medailu. Viacerí hráči boli majstri sveta už v roku 1947 a medzitým získali striebro na zimnej olympiáde. To však v tom politicky ponurom čase nemalo pre komunistický režim veľkú váhu.
„Skutočný dôvod zrušenia účasti na šampionáte bola obava, že hokejisti v Londýne oznámia svoje rozhodnutie zostať v emigrácii a nasledovať tak príklad krasokorčuliarky Aleny Vrzáňovej, či tenistu a hokejistu Jaroslava Drobného. Takáto obava nebola úplne bezdôvodná – už v decembri 1948 počas novoročného turnaja vo Švajčiarsku oslovila hokejovú reprezentáciu skupina hokejových funkcionárov v emigrácii s ponukou zostať za hranicami a hrať hokej za československé národné mužstvo v exile,“ uvádza špecializovaný webový portál o pamätných miestach.
V tomto prípade je smutné pamätné miesto pamätná tabuľa obetiam politického procesu s československými hokejistami. Odhalili ju 13. marca 2009 na mieste bývalej reštaurácie U Herclíků. Tam sa odohrala udalosť, ktorá sa stala začiatkom jedného z najtragickejších príbehov československého športu.
Zatknutých hráčov väznili a podľa neskorších výpovedí aj mučili. V dňoch 6. a 7. októbra sa konalo neverejné pojednávanie, na ktoré nevpustili ani príbuzní obvinených. Senát vyniesol mimoriadne prísne rozsudky za špionáž a vlastizradu. Hokejistov umiestnili do väzenia a neskôr odoslali do uránových baní. Piati dostali minimálne 10-ročné tresty odňatia slobody. Až v roku 1955 im milosť udelil prezident ČSR Antonín Zápotocký.
Odsúdení hokejisti boli: Bohumil Modrý — 15 rokov, Augustin Bubník — 14 rokov, Stanislav Konopásek — 12 rokov, Václav Roziňák — 10 rokov, Vladimír Kobranov — 10 rokov, Josef Jirka — 6 rokov, Zlatko Červený — 3 roky, Jiří Macelis — 2 roky, Antonín Španinger — 1 rok, Přemysl Hainý — 1 rok, Josef Stock — 8 mesiacov.
Zdroje Českej televízie uvádzajú, že hokejisti to nemali jednoduché ani po skončení trestu, návrat na ľad mal často len krátke trvanie. Po prepustení v roku 1955 sa Bubník s Roziňákom vydali do Brna, aby neboli v druhej lige až tak na očiach. Pred prípravným zápasom so Spartakom Sokolovo v Prahe 28. februára 1955 im fanúšikovia aplaudovali už počas rozkorčuľovania a keď to videli agenti ŠtB, ešte pred úvodným buly hokejistov zatkli a odviezli. Dostali dvojročný zákaz pôsobenia v rámci prvej a druhej ligy za poburovanie.
Zdroje: www.denik.cz, www.ct24.ceskatelevize.cz, www.pametnimista.usd.cas.cz
Zdroj feed teraz.sk
