V ostatných rokoch sa stal internet, a v rámci neho najmä sociálne siete, doslova liahňou hovorcov. Každý sa pri tom vyjadruje nielen za seba, ale aj za ten či onen názorový tábor. Mnohým to ide na sieťach výborne lebo ľudia dnes sledujú domáce aj svetové dianie na hodinovej báze, vymieňajú si informácie a zaujímajú stanoviská lebo tu už dávno neplatí ono staré známe „nás/mňa sa to netýka“. Všetko sa nás týka, úplne všetko sa nás týka, či sa nám to páči alebo nie, hlavne pokiaľ ide o politiku.
Ako novinár som bol aj ja istý čas v minulosti hovorcom – najprv hovorcom Národného centra podpory zdravia (NCPZ) v Bratislave a neskôr ako riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry (SIA) v istom zmysle vo vzťahu k zahraničiu aj ako zdroj alebo sprostredkovateľ informácií a interpret stanovísk a krokov vlády. Post hovorcu je u nás podľa mňa stále do značnej miery nedocenený, rozhodne pokiaľ ho porovnám s postavením a dôležitosťou funkcie hovorcu v zahraničí. To je ako nebo a zem. Hovorcovia, respektíve u nás neraz skôr akýsi vedúci tlačových odborov alebo oddelení, síce sprevádzajú šéfa svojho úradu všade, ale sami vystupujú pred médiami málokedy, ak vôbec. Prípadne poskytnú občas len akési opatrne naformulované písomné stanovisko. Z vlastnej praxe môžem povedať, že ak má mať hovorcovstvo nejaký zmysel, hovorca (alebo hovorkyňa) musí byť prizývaný alebo prizývaná k všetkým dôležitým udalostiam a každodennému dianiu v rámci úradu v ktorom pôsobí, inak je len poskytovateľom tlačových rešeršov vedeniu.
U nás sa v poslednom čase hovorcovia postupne a nenápadne vytrácajú zo scény. V podstate sa stali iba akýmisi uvádzačmi tlačových konferencií a brífingov napríklad ministrov vlády a podobne, takže na začiatku iba privítajú prítomných novinárov, oznámia kto na tlačovke vystúpi, odovzdajú mu slovo, minister alebo premiér povie „ďakujem pekne“ a začne rozprávať. Hovorca potom ku koncu dá ešte novinárom priestor pre otázky a na záver sa všetkým prítomným poďakuje z účasť. Sóĺové vystúpenie hovorcu alebo hovorkyne nejakého relevantného úradu pred médiami si nepamätám už dosť dlho. Borcom a svetlou výnimkou na tej najvyššej úrovni bol v minulosti nezabudnuteľný hovorca prezidenta Ivana Gašparoviča, Marek Trubač. Mnohí si ho pamätáme. Hovorca by mal byť možno tým najužším spolupracovníkom najvyššieho predstaviteľa úradu alebo organizácie, pre ktorú pracuje. Či to tak na Slovensku je neviem, skôr mám o tom pochybnosti, lebo ak by to tak bolo, hovorcov by u nás bolo nielen viac vidieť, ale najmä viac cítiť a poznať po mene. Nechať hovorcu vyjadrovať sa má mnohé nesporné výhody a pokiaľ je to skutočný profík, tak o žiadnych nevýhodách neviem.
Ako ale môže byť niekto plnohodnotným hovorcom v prevažne „úradníckej“ krajine, kde hovorcovstvo nemá dostatočne silnú tradíciu a navyše dochádza tu k pomerne častým zmenám na najvyšších postoch. V podstate ja ani mená hovorcov ministerstiev dnes nepoznám lebo posledný, na koho si dobre pamätám a ktorého bolo vidieť, počuť a cítiť, bol spomenutý Marek Trubač. Tak sa stáva, že samotný minister alebo dokonca premiér sa ocitá v úlohe svojho vlastného hovorcu. Pri tom kvalitný profesionálny hovorca by mohol najvyššieho šéfa v mnohom odbremeniť, chrániť ho pred zbytočnou mediálnou šikanou a nechať ho, nech sa radšej plne venuje riadeniu – čiže tomu, za čo je primárne platený, aby nemusel neustále predstupovať pred nevypočítateľných, náladových a často až krajne nepriateľských novinárov s ich provokačnými otázkami. To všetko nechať radšej na hovorcu.
Ako bývalý hovorca samozrejme sledujem so záujmom prácu hovorcov v zahraničí, predovšetkým pokiaľ ide o hovorcov a hovorkyne Bieleho domu. Dobrý, široko, hlboko a detailne zorientovaný a pohotový hovorca so zmyslom pre humor, ktorého nič nevyvedie z miery, vie byť polovicou úspechu hoci aj prezidenta.
Zdroj telegram
