V ostatných rokoch sa stal internet, a v rámci neho najmä sociálne siete, doslova liah?ou hovorcov. Každý sa pri tom vyjadruje nielen za seba, ale aj za ten ?i onen názorový tábor. Mnohým to ide na sie?ach výborne lebo ?udia dnes sledujú domáce aj svetové dianie na hodinovej báze, vymie?ajú si informácie a zaujímajú stanoviská lebo tu už dávno neplatí ono staré známe „nás/m?a sa to netýka“. Všetko sa nás týka, úplne všetko sa nás týka, ?i sa nám to pá?i alebo nie, hlavne pokia? ide o politiku.
Ako novinár som bol aj ja istý ?as v minulosti hovorcom – najprv hovorcom Národného centra podpory zdravia (NCPZ) v Bratislave a neskôr ako riadite? Slovenskej informa?nej agentúry (SIA) v istom zmysle vo vz?ahu k zahrani?iu aj ako zdroj alebo sprostredkovate? informácií a interpret stanovísk a krokov vlády. Post hovorcu je u nás pod?a m?a stále do zna?nej miery nedocenený, rozhodne pokia? ho porovnám s postavením a dôležitos?ou funkcie hovorcu v zahrani?í. To je ako nebo a zem. Hovorcovia, respektíve u nás neraz skôr akýsi vedúci tla?ových odborov alebo oddelení, síce sprevádzajú šéfa svojho úradu všade, ale sami vystupujú pred médiami málokedy, ak vôbec. Prípadne poskytnú ob?as len akési opatrne naformulované písomné stanovisko. Z vlastnej praxe môžem poveda?, že ak má ma? hovorcovstvo nejaký zmysel, hovorca (alebo hovorky?a) musí by? prizývaný alebo prizývaná k všetkým dôležitým udalostiam a každodennému dianiu v rámci úradu v ktorom pôsobí, inak je len poskytovate?om tla?ových rešeršov vedeniu.
U nás sa v poslednom ?ase hovorcovia postupne a nenápadne vytrácajú zo scény. V podstate sa stali iba akýmisi uvádza?mi tla?ových konferencií a brífingov napríklad ministrov vlády a podobne, takže na za?iatku iba privítajú prítomných novinárov, oznámia kto na tla?ovke vystúpi, odovzdajú mu slovo, minister alebo premiér povie „?akujem pekne“ a za?ne rozpráva?. Hovorca potom ku koncu dá ešte novinárom priestor pre otázky a na záver sa všetkým prítomným po?akuje z ú?as?. Só?ové vystúpenie hovorcu alebo hovorkyne nejakého relevantného úradu pred médiami si nepamätám už dos? dlho. Borcom a svetlou výnimkou na tej najvyššej úrovni bol v minulosti nezabudnute?ný hovorca prezidenta Ivana Gašparovi?a, Marek Truba?. Mnohí si ho pamätáme. Hovorca by mal by? možno tým najužším spolupracovníkom najvyššieho predstavite?a úradu alebo organizácie, pre ktorú pracuje. ?i to tak na Slovensku je neviem, skôr mám o tom pochybnosti, lebo ak by to tak bolo, hovorcov by u nás bolo nielen viac vidie?, ale najmä viac cíti? a pozna? po mene. Necha? hovorcu vyjadrova? sa má mnohé nesporné výhody a pokia? je to skuto?ný profík, tak o žiadnych nevýhodách neviem.
Ako ale môže by? niekto plnohodnotným hovorcom v prevažne „úradníckej“ krajine, kde hovorcovstvo nemá dostato?ne silnú tradíciu a navyše dochádza tu k pomerne ?astým zmenám na najvyšších postoch. V podstate ja ani mená hovorcov ministerstiev dnes nepoznám lebo posledný, na koho si dobre pamätám a ktorého bolo vidie?, po?u? a cíti?, bol spomenutý Marek Truba?. Tak sa stáva, že samotný minister alebo dokonca premiér sa ocitá v úlohe svojho vlastného hovorcu. Pri tom kvalitný profesionálny hovorca by mohol najvyššieho šéfa v mnohom odbremeni?, chráni? ho pred zbyto?nou mediálnou šikanou a necha? ho, nech sa radšej plne venuje riadeniu – ?iže tomu, za ?o je primárne platený, aby nemusel neustále predstupova? pred nevypo?ítate?ných, náladových a ?asto až krajne nepriate?ských novinárov s ich provoka?nými otázkami. To všetko necha? radšej na hovorcu.
Ako bývalý hovorca samozrejme sledujem so záujmom prácu hovorcov v zahrani?í, predovšetkým pokia? ide o hovorcov a hovorkyne Bieleho domu. Dobrý, široko, hlboko a detailne zorientovaný a pohotový hovorca so zmyslom pre humor, ktorého ni? nevyvedie z miery, vie by? polovicou úspechu hoci aj prezidenta.
Zdroj telegram
