Detská obrna, zvaná tiež poliomyelitída alebo latinsky poliomyelitis anterior acuta, je vysoko nákazlivá infekčná choroba. Vyvoláva ju poliovírus prenášaný kvapôčkovou infekciou alebo kontaktom s nakazenými fekáliami. Vírus napáda časť miechy ovládajúcu pohyb svalov a u nevakcinovaného jedinca môže spôsobiť trvalé ochrnutie až smrť. Najčastejšie postihuje deti vo veku tri až osem rokov, hoci sa sporadicky objavili aj prípady ochorenia starších detí alebo dospelých. Neexistuje žiadna účinná liečba choroby, ochranu pred ňou poskytuje vakcinácia, ktorou sa chorobu podarilo celosvetovo takmer vyhubiť. Podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z októbra 2023 sa poliovírus v prírode endemicky vyskytoval v Pakistane a Afganistane.
Vakcinácia má podľa WHO dlhú históriu siahajúcu najmenej do 15. storočia. Ľudia v rôznych častiach sveta sa snažili chrániť pred pravými kiahňami (variolou) tak, že zdravých ľudí zámerne vystavovali ochoreniu. V roku 1774 sa Benjaminovi Jestymu podarilo urobiť veľký pokrok – úspešne overil teóriu, podľa ktorej prekonanie infekcie vyvolanej vírusom kravských kiahní ochránilo človeka aj pred pravými kiahňami.
V máji roku 1796 začal tento poznatok rozvíjať anglický lekár Edward Jenner. Svojho osemročného syna Jamesa Phippsa nakazil kravskými kiahňami získanými z rany na ruke nakazenej dojičky kráv. Chlapec pociťoval nevoľnosť a trpel lokálnou infekciou, no po niekoľkých dňoch sa úplne uzdravil. Jenner o dva mesiace neskôr, v júli 1796, syna nakazil pravými kiahňami, aby otestoval jeho imunitu. Choroba sa u chlapca neprejavila a on sa tak stal prvým vakcinovaným človekom. Termín vakcinácia vznikol z latinského výrazu pre kravu – vacca.
Keď vedci o viac než 130 rokov neskôr pátrali po vakcíne proti detskej obrne, bol už princíp tvorby vakcín dobre známy. Napriek tomu, že vedci sa snažili vyrobiť vakcínu proti detskej obrne už od 30. rokov 20. storočia, významný pokrok sa podarilo urobiť až v roku 1948, keď John Enders v laboratóriu úspešne kultivoval poliovírus v ľudskom tkanive.
Prvú účinnú vakcínu proti detskej obrne vyvinul tím Jonasa Salka na Pittsburskej univerzite v Spojených štátoch. Kým sa však dostala k pacientom, bolo potrebné potvrdiť jej bezpečnosť, nasledovalo preto niekoľko rokov jej testovania.
Na prvej malej skupine detí a dospelých bola odskúšaná 26. marca 1953, výsledky o dva dnni neskôr publikoval vedecký žurnál JAMA (The Journal of the American Medical Association).
Ďalšie o čosi väčšie testovanie sa začalo 23. febrára 1954 na základnej škole a v domove pre telesne postihnuté deti v Pittsburghu v štáte Pensylvánia.
Skutočne masívna skúška vakcíny sa začala jej podaním 4000 deťom na základnej škole v meste McLean v štáte Virgínia. Do jej ukončenia sa do nej zapojilo približne 1,8 milióna detí v 44 štátoch USA. Výsledky boli oznámené 12. apríla 1955, v deň desiateho výročia Franklina D. Roosevelta. Prezident bol od roku 1921, keď mal 39 rokov, až do svojej smrti v roku 1945, paralyzovaný od pása nadol. Paralýzu podľa lekárov spôsobila práve obrna, hoci sa objavili aj názory, že ju mohla vyvolať iná choroba.
Detská obrna však dokáže okrem čiastočnej paralýzy spôsobiť aj úplnú paralýzu, ktorá postihuje dýchacie svaly zodpovedné za vtláčanie vzduchu do pľúc a jeho opätovné vypudzovanie. Takto paralyzované osoby boli odkázané na mechanickú ventiláciu, boli preto vložené do stroja, ktorý dýchal za nich. Na podporu dýchania využíval negatívny tlak (podtlak) a dostal názov „železné pľúca“. V minulosti boli takéto mechanické ventilácie rozšírené, neskôr ich nahradili moderné zariadenia využívajúce intubáciu a vháňanie vzduchu do pľúc.
Držiteľom Guinnessovho svetového rekordu za dĺžku času strávenú v železných pľúcach je Američan Paul Alexander. Prežil v nich takmer 72 zo 78 rokov svojho života a zomrel 11. marca 2024. V súčasnosti je posledným človekom používajúcim železné pľúca Američanka Martha Lillardová.
Zdroj feed teraz.sk
