Od podpísania textu historicky prvej európskej ústavnej zmluvy v Ríme uplynie v utorok 29. októbra 20 rokov.
V decembri 2001 zriadila Európska rada Konvent o budúcnosti Európy, ktorému predsedal bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard d´Estaing. Základnou úlohou 105-členného Konventu bola príprava reformy Európskej únie. Svoju činnosť začal vo februári 2002 a ukončil ju v júli 2003 predložením Návrhu Zmluvy o Ústave pre Európu.
Pomerne rozsiahly text obsahoval preambulu a štyri časti. V prvej, ústavnej, časti sa definovali hodnoty a ciele EÚ, kompetencie i rozhodovacie právomoci medzi inštitúciami Únie a členskými štátmi. Druhá časť zahŕňala Chartu základných práv občanov EÚ, najobsiahlejšia tretia časť podrobne upravovala politiky a fungovanie EÚ a štvrtá časť pozostávala zo všeobecných a záverečných ustanovení. Finálny dokument dopĺňalo 36 protokolov, dve prílohy a záverečný akt medzivládnej konferencie.
Zmluvu o Ústave pre Európu schválila Európska rada 18. júna 2004. Lídri členských krajín EÚ dokument podpísali 29. októbra 2004 v sídle rímskej radnice – Kapitole. Za Slovenskú republiku tak urobil premiér Mikuláš Dzurinda a minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Slávnostný akt sa odohral v zrenovovanej sále Sala degli Orazi e dei Curiazi, v ktorej sa v roku 1957 podpisovali zakladajúce zmluvy niekdajšieho Európskeho spoločenstva.
Signatármi prvej európskej ústavnej zmluvy sa okrem 25 členských štátov EÚ stali aj 4 kandidátske krajiny – Bulharsko, Rumunsko, Turecko a Chorvátsko. Po prijatí finálnej verzie zmluvy sa začal ratifikačný proces. Ten nebol vo všetkých členských štátoch rovnaký, niektoré krajiny hlasovali v parlamente, niektoré rozhodovali formou referenda. Národná rada SR schválila Zmluvu o ústave pre Európu 11. mája 2005, keď ju podporilo 116 zo 147 poslancov.
Prvý ratifikačný problém s Ústavnou zmluvou prinieslo referendum vo Francúzsku 29. mája 2005, v ktorom sa 54,7 percent zúčastnených vyslovilo proti dokumentu. Na referende sa zúčastnilo takmer 70 percent voličov.
O niekoľko dní sa konalo 1. júna 2005 referendum aj v Holandsku. Podobne ako vo Francúzsku, aj holandskí voliči sa vyslovili proti prijatiu zmluvy. Proti bolo 61,7 percent pri volebnej účasti viac ako 63 percent.
Keďže proces ratifikácie nebol v členských krajinách úspešný, Zmluva o Ústave pre Európu nenadobudla účinnosť – platnosť mala nadobudnúť 1. novembra 2006. Postihol ju teda podobný osud ako Zmluvu o založení Európskeho obranného spoločenstva z 27. mája 1952.
Pod vplyvom neúspešných referend vo Francúzsku a v Holandsku sa na zasadaní Európskej rady v Bruseli v dňoch 16. – 17. júna 2005 rozhodlo o začatí tzv. obdobia reflexie. Počas neho mala prebiehať diskusia o ďalšom osude dokumentu.
Zdĺhavé a náročné diskusie vyústili do Lisabonskej zmluvy, ktorá bola oficiálne podpísaná 13. decembra 2007. Po procese ratifikácie v členských krajinách nadobudla platnosť 1. decembra 2009. Reformovala fungovanie inštitúcií Európskej únie a prijímanie rozhodnutí tak, aby zodpovedali potrebám EÚ, ktorá sa medzi tým rozrástla na 27 členov.
Zdroj feed teraz.sk
