„Ján Buzássy je kultivovaný človek, ktorého mimoriadna ľudská úroveň sa vpísala aj do jeho tvorby. Rozmýšľa srdcom, cíti rozumom, čo niekedy čitateľov mätie, ale tiež láka a dráždi. Pri čítaní sa tisnú na jazyk slová ako múdrosť, principiálnosť a, celkom nečakane, aj humor a vtip,“ povedal pre TASR literárny vedec, prekladateľ a básnik Ján Gavura z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.
Svoje prvé verše Ján Buzássy uverejnil v roku 1956 v denníku Smena, jeho knižným debutom bola zbierka s názvom Hra s nožmi z roku 1965. Vydal viac než dvadsať básnických zbierok a tvorí aj v súčasnosti, čitatelia sa tak s jeho básňami stretávajú už takmer sedem desaťročí.
Ján Buzássy sa narodil 10. apríla 1935 v Kočovciach pri Novom Meste nad Váhom. Jeho otec bol štátny zamestnanec – žandár, no neskôr po nástupe komunistického režimu opustil rady polície. Otcovo zamestnanie, ale aj udalosti 2. svetovej vojny spôsobili, že sa rodina často sťahovala.
Buzássy vyrastal v Bratislave. V roku 1954 ukončil maturitou štúdium na Strednej hospodárskej škole. V rokoch 1956 až 1961 vyštudoval knihovedu a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave.
„V päťdesiatych rokoch bola hrozne zlá atmosféra v celej spoločnosti. Politická agitácia bola doslova všadeprítomná. Nielenže to dennodenne hlásali z rozhlasu a novín, ale sme to museli manifestačne preukazovať, lebo sme boli stále kontrolovaní,“ opísal Buzássy obdobie 50. rokov, v ktorom vyrastal, pre web pametnaroda.cz. Prekážal mu aj deformovaný jazyk týchto čias.
Táto spoločenská klíma ho priviedla k písaniu poézie. „Mal som bytostnú potrebu vytvoriť si v hlave alternatívnu realitu, aby som unikol z toho, čo nás v socializme obklopovalo,“ uviedol Buzássy.
Od roku 1961 pracoval ako redaktor literárneho mesačníka Mladá Tvorba, v roku 1966 sa stal jeho šéfredaktorom. Po invázii sovietskych a spojeneckých vojsk v auguste 1968 zanikol časopis Kultúrny život a neskôr normalizačný tlak postihol aj Mladú Tvorbu. Buzássy sa stal redaktorom a neskôr aj šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ.
Rok po debute Hra s nožmi mu vyšla druhá zbierka s názvom Škola kynická (1966), ďalej cyklus básní v próze Nausikaá (1970), a tiež zbierky Krása vedie cez kameň (1972), sonetové cykly Znelec (1975) a Rok (1976), Bazová duša (1978), Ľubovník (1979). Za svoje kľúčové dielo považuje básnickú skladbu Pláň, hory (1982).
V neskoršom období mu vyšli zbierky Zlatý rez (1988), Náprava vínom (1993), Dni (1995), Svetlo vôd (1997), Prechádzka jeseňou (1999), Pani Faustová a iné básne (2001), Zátišie – krátky pôst (2004), Dvojkrídle dvere (2006), Bystruška (2008), Pláň (2012) a dvojjazyčná zbierka Osemnásť básní – Eighteenpoems (2012). Nasledovala kniha esejí Neužitočný strom (2012) a zbierky Na mieste (2015), Nábrežie (2017) a Reči bokom (2022).
V rokoch 2023 a 2024 mu vyšli prvé dve časti súborného diela s názvami Básne I. a Básne II.
Ján Buzássy je zároveň prekladateľ z anglickej, ruskej a srbskej literatúry. Bol dlhoročným spolupracovníkom Národného osvetového centra (NOC), členom a predsedom porôt na Hviezdoslavovom Kubíne a iných súťažiach umeleckého prednesu na Slovensku i v Českej republike. Do roku 2015 bol predsedom poradného zboru Národného osvetového centra pre umelecký prednes.
Je tiež držiteľom viacerých významných literárnych ocenení: Cena Rudolfa Jašíka (1965, Hra s nožmi), Cena Smeny (1975, Rozprávka), výročné ceny Zväzu slovenských spisovateľov (1975, 1976), Cena Jána Hollého (1983, 1988 za preklady G. G. Byrona Korzár a Putovanie), Cena P.E.N. klubu, Cena Zory Jesenskej za rok 2002, 2009 (preklad G. G. Byron: Don Juan, za celoživotné prekladateľské dielo), Cena Dominika Tatarku za rok 2008 (Bystruška), prémia Literárneho fondu za rok 2012 (Neužitočný strom) a i. V roku 2004 mu generálny riaditeľ NOC udelil Medailu D. G. Licharda (pri príležitosti 50. ročníka Hviezdoslavovho Kubína), v roku 2005 dostal Poctu generálneho riaditeľa NOC.
„Básne Jána Buzássyho ostávajú so svojím čitateľom. Vlastne, je to naopak. Čitateľ ostáva s Buzássyho básňami. Vystačia mu aj na celý život. Tie isté slová, obrazy, verše znamenajú niečo iné, keď máte osemnásť, štyridsaťpäť aj sedemdesiat. Ich plnosť vychádza i z toho, že ide o texty sýtené hĺbkou podvedomia a azda aj preto idú v ústrety tajomstvu,“ uviedol pre TASR básnik, vydavateľ a vysokoškolský učiteľ Peter Milčák.
Zdroj feed teraz.sk
