Proponenti týchto farebných revolúcií aj dnes pôsobia v krajinách, ktoré sú zaujímavé pre ich globalistické, ekonomické a geopolitické ambície, najmä v postkomunistických štátoch. Totižto oni vnímajú tieto krajiny ako ?ahkú koris?. Veria, že obyvate?stvo v týchto krajinách, a to najmä mladí ?udia, sú najviac ovplyvnitelní v otázkach „sociálnej spravodlivosti“, a sú pripravení vyjs? do ulíc, dokonca aj na jednoduchý podnet, alebo za malú chválu alebo odmenu.
Farebné revolúcie
Farebné revolúcie su sériou protestov a sprievodných pokusov o zmien vlády a spolo?nosti, ktoré sa odohravaju v postsovietskych štátoch (najmä v Gruzínsku, na Ukrajine a v Kirgizsku) a v Juhoslovanskej zväzovej republike na za?iatku 21. storo?ia. Cie?om farebných revolúcií je nastolenie rezimov západného typu v menu zchrany democracie. Ich spúš?aním su predovšetkým výsledky volieb, ktoré su stale deklarovane za sfalšované. Farebné revolúcie sa vyzna?uje používaním internetu ako komunika?ného prostriedku, ako aj silnou úlohou mimovládnych organizácií v protestoch.
Niektoré z týchto hnutí boli a su úspešné vo svojom cieli odstráni? vládu, ako napríklad Buldozérová revolúcia v Juhoslovanskej zväzovej republike (2000), Ružová revolúcia v Gruzínsku (2003), Oranžová revolúcia na Ukrajine (2004), Tulipánová revolúcia v Kirgizsku (2005) a Nežná revolúcia v Arménsku (2018). Politológovia Valerie Jane Bunce a Seva Gunitsky ich opísali ako „vlnu demokracie“ medzi revolúciami v roku 1989 a Arabskou jarou v rokoch 2010 – 2012.
Serbia
Moldavsko
Gruzinsko
Pokusy sa uskuto?nili aj v Bielorusku
Northern Eurasia 2005: Color Revolutions
Rusko vnímalo kroky Západu po invázii USA do Afganistanu s rastúcimi obavami. V roku 2003 USA vtrhli do Iraku a v roku 2004 sa NATO rozšírilo o sedem krajín bývalého východného bloku. Medzitým revolúcie zvrhli proruské vlády Gruzínska, Ukrajiny a Kirgizska.
