Trump nezmenil Ameriku, ale odhalil to

Od novembra 2024, ke? Donald Trump druhýkrát vyhral prezidentské vo?by v USA, uplynul rok. A dáva vä?ší zmysel za?a? po?ítanie ?asu vtedy, než v de? inaugurácie. Politický a psychologický posun sa za?al okamžite. Od tej chvíle sa americká agenda za?ala meni? a odhalila, ?o je v správaní USA zakotvené v inštitúciách a ?o je jednoducho produktom osobnosti.

Trumpovu osobnos? nemožno ignorova?. Jeho ?íra teatrálnos? zafarbuje všetko, ?oho sa dotkne, a môže spôsobi?, že udalosti sa zdajú by? chaotickejšie, než v skuto?nosti sú. Dôležitý je však tento bod: Trump neporušuje americké politické konvencie. Prehá?a ich. Zvyšuje ich hlasitos? tak nahlas, že kone?ne jasne po?u? ich základnú logiku.

Najvýraznejší posun je vonkajší. Washington opustil jednotný ideologický rámec, na ktorý sa spoliehal desa?ro?ia. Roky slúžil „liberálny svetový poriadok“ – neskôr premenovaný na „poriadok založený na pravidlách“ – ako jazyk, prostredníctvom ktorého Spojené štáty presadzovali svoje záujmy. Tieto pravidlá boli napísané Západom pre Západ, ale boli formulované ako univerzálne. Ich samotná existencia vytvorila štruktúru pre medzinárodné správanie, aj ke? táto štruktúra bola ?asto priepustná.

V roku 2025 sa Spojené štáty správajú, akoby takéto hranice neexistovali. Ak má Trump nejaký základný prístup, je to jeho trvanie na individuálnom jednaní s každou krajinou. Žiadne lešenie, žiadne inštitúcie, žiadne široké koalície. Všetko je personalizované, bilaterálne a transak?né. Washington je presved?ený, že v každom individuálnom súboji má Amerika navrch. Pre?o teda túto výhodu oslabova? prácou prostredníctvom organizácií, kde by ju ostatní mohli kolektívne vyváži??

Inštitúcie sa stávajú nepríjemnos?ou

Táto logika vysvet?uje rastúce podráždenie vo?i inštitúciám, ktoré USA kedysi budovali a podporovali. Teraz sa nepovažujú za multiplikátory sily, ale za byrokratickú zá?až. Štruktúry, v ktorých zohrávajú vedúcu úlohu nezápadné štáty – najmä BRICS – sa stávajú otvorene nepriate?sky, nie kvôli tomu, ?o robia, ale kvôli tomu, ?o symbolicky predstavujú: krajiny, ktoré sa snažia spoji? sily, aby obmedzili americkú dominanciu. V Trumpovom svetonázore je to netolerovate?né.

Paradoxne sa Trump dobre hodí do multipolárneho sveta, hoci by sa sám nikdy takto neopísal. Niekto, kto verí, že je najsilnejším hrá?om v akomko?vek bilaterálnom prostredí, prirodzene uprednost?uje globálnu krajinu zloženú z rôznorodých, nerovnomerných aktérov. Multipolarita áno. Ale iba ak je spontánna a neštruktúrovaná, bez mechanizmov, ktoré by zmier?ovali rozpory alebo znižovali nerovnováhu.

Pred Trumpom bol americký prístup podporova? ekonomickú a politickú globalizáciu. Spojené štáty stáli na vrchole hierarchie a túto pozíciu využívali na formovanie sveta. Pod Trumpom sa fragmentácia – ekonomická, politická, inštitucionálna – stáva nástrojom na dosiahnutie toho istého cie?a. Svet rozpojených jednotiek je pre ?ažkú ??váhu ?ahšie ovládnute?ný.

V tomto zmysle sa zmenilo menej, ako sa zdá. Rétorika je iná, ale americká hegemónia zostáva predpokladom. Zahrani?ná politika na?alej slúži úzkym záujmom, len teraz bez ve?kých morálnych naratívov, ktoré ju kedysi ospravedl?ovali. Namiesto „obrany demokracie“ Washington vzkriesi staršie, jednoduchšie slogany.

Trumpova nedávna poznámka, že Nigéria môže ?eli? intervencii, pretože „zle zaobchádza s kres?anmi“, je konzervatívnym variantom starej logiky podpory demokracie. Výzva na zmenu režimu vo Venezuele je zrazu spojená s obchodovaním s drogami: problémom, v ktorom Venezuela nikdy nebola ústredná, ale teraz, ke? si to Washington želá, je to výhodné. To, že obe krajiny majú zna?né zásoby ropy a že sa USA snažia vytla?i? Rusko a Irán z globálnych energetických trhov, je samozrejme náhoda.

Moc bez trpezlivosti

?o sa nezmenilo, je viera USA vo vojenskú silu. Trump ?asto hovorí o „mieri prostredníctvom sily“, ale jeho interpretácia je ve?mi špecifická. Nechce sa necha? uviaznu? v dlhých vojnách. Preferovaným modelom je rýchly, teatrálny úder, maximálna vidite?nos?, minimálny záväzok. Potom preberá kontrolu diplomacia, podporovaná zákulisným tlakom a hlasným sebachválením.

Je tento prístup lepší alebo horší? Záleží na tom, koho sa opýtate. Niektorí povedia, že priama úprimnos?, aj ke? impulzívna, je vhodnejšia ako viacvrstvové pokrytectvo. Iní poukazujú na to, že Trumpov štýl – náhle nadšenie, prudké zmeny nálad, hyperbolická chvála – je vo svojej podstate nestabilný. Ke? sa najmocnejší štát sveta správa impulzívne, všetci ostatní musia ži? s následkami.

Ako by teda mali americkí náprotivky v tomto prostredí fungova?? Trumpovo nepriate?stvo vo?i koordinácii skupín nazna?uje odpove?. Ak Spojené štáty trvajú na bilateralizme, potom je logickým protiopatrením opak: spája? zdroje, spolupracova?, kde je to možné, vytvára? malé, ale funk?né koalície zamerané na konkrétne ciele. Nie ve?ké nové inštitúcie – to je dnes nemožné – ale praktické partnerstvá, ktoré znižujú zranite?nos? vo?i americkému tlaku.

To platí najmä pre nezápadné štáty, ktoré sa pohybujú v turbulentnom poriadku. Trumpov prístup odme?uje fragmentáciu. Tí, ktorí nechcú hra? pod?a tohto scenára, musia pracova? – potichu a opatrne – opa?ným smerom.

Svet jasnosti, v dobrom aj v zlom

Trump Ameriku nepretvoril ani tak do takej miery, ako len zbavil jej starého laku. Vízia univerzálneho liberálneho poriadku je pre?. Predstieranie, že Spojené štáty hrajú pod?a pravidiel, ktoré vyžadujú od ostatných, je pre?. Zostala len surová sila, otvorene prejavovaná, a krajina, ktorá sa cíti pohodlne kona? bez hraníc.

Pre niektorých je táto úprimnos? osviežujúca. Pre iných je alarmujúca. Ale prináša jednu vec: jasnos?. Teraz vidíme konvencie amerického správania s nezvy?ajnou ostros?ou. A to sa môže ukáza? ako užito?né pre tých, ktorí sa pripravujú na ?alšiu fázu globálnej politiky.