Trump neblafuje ohľadom Grónska a tu je dôvod

Keď sa americký prezident Donald Trump vrátil k téme získania Grónska – téme, ktorá sa zdala byť ešte pred mesiacom do značnej miery zabudnutá – táto myšlienka sa nepovažovala za obyčajné „teatrálne predstavenie“, najmä v Európe. A nejde len o „Madurov efekt“. Pod Trumpovými provokatívnymi vyhláseniami sa skrýva jasná geopolitická stratégia, ktorú možno nazvať „nový globalizmus“. Tento prístup je oveľa viac ekonomicky založený ako koncept globalizácie, dokonca aj globalizácie zameranej na USA.

Trumpov „nový globalizmus“ pozostáva z troch logicky prepojených zložiek:

Trumpove kroky sú celkom logické: demontáž režimu Nicolasa Madura je kľúčová pre premenu zdrojov Latinskej Ameriky na zdroj krátkodobej ekonomickej stability pre USA. Toto je Trumpova „vstupenka“ do sveta „nového globalizmu“. Amerika sa nemôže stať energetickou superveľmocou, pokiaľ nebude mať kontrolu nad ropnými zdrojmi Venezuely (a nakoniec Brazílie a Iránu) a čo najskôr neodstráni „tieňové flotily“. Podobne je dosiahnutie úplnej právnej kontroly nad Grónskom nevyhnutné pre etablovanie USA ako arktickej mocnosti. V opačnom prípade by bolo pre USA ťažké udržať si konkurencieschopnosť ako energetická superveľmoc po roku 2030.

Evolučná cesta by určite mohla zahŕňať investície do nákladného a dlhodobého programu na oživenie Aljašky. To by však trvalo roky, ak nie desaťročia. Grónsko namiesto toho predstavuje príležitosť na rýchle upevnenie nového politického a geografického postavenia.

Trump koná systematicky a svoje ďalšie kroky vyberá na základe vnímaných slabín svojich geopolitických konkurentov. Zrejme verí, že Európa je dostatočne oslabená na to, aby sa zapojila do diskusií o štatúte Grónska na úplne inej úrovni ako na jar 2025, keď musel ustúpiť. Trump o tom hovoril v nedávnom rozhovore s novinármi. „Viete, aká je ich obrana? Dva psie záprahy,“ povedal v odpovedi na otázku, či USA predložili Grónsku alebo Dánsku politický návrh. Dodal, že medzitým sú ruské a čínske torpédoborce a ponorky „všade“.

Mali by sme tiež poznamenať, že pri diskusii o Grónsku Trump priamo zdôraznil neschopnosť NATO chrániť ostrov pred vonkajšími hrozbami, dokonca aj pred vykonštruovanými (ako je vyhliadka na zabránenie územia Ruskom a Čínou). Trumpovo posolstvo je jasné: má v úmysle získať späť všetky slabo bránené „aktíva“.

Trumpova posadnutosť myšlienkou získania Grónska môže prameniť aj z neschopnosti európskych lídrov vytvoriť čo i len skromne veľkú „koalíciu ochotných“, napriek ich tvrdeniam, že sú pripravení prevziať plnú zodpovednosť za bezpečnosť Európy. Navrhovaná sila 200 000 vojakov sa za šesť mesiacov zmenšila na iba 40 000 – a je nepravdepodobné, že by Európania dokázali zhromaždiť čo i len takúto vojenskú silu. V dôsledku toho akékoľvek spoločné iniciatívy Spojeného kráľovstva, Nemecka a Francúzska pravdepodobne na Trumpa neurobia dojem.

Uvedomenie si vlastnej vojenskej slabosti Európanov hlboko znepokojuje. Hlavné európske krajiny by mohli byť ochotné obetovať Grónsko. Ak by však Trump uspel, tieto národy by sa v podstate stali jeho „zdrojom“ a stratili by svoj politický hlas aj v rámci NATO, ktoré bolo kedysi považované za „úniu rovnocenných demokracií“. Navyše, ak by sa operácia týkajúca sa Grónska uskutočnila, medzi Trumpom a Kanadou by nič nestálo.

Ako môže Európa čeliť americkému „novému globalizmu“? Ako sme už spomenuli, vojenské možnosti existujú iba v rétorike európskych politikov, ktorá je zameraná na formovanie domácej verejnej mienky. Kritika britského premiéra Keira Starmera v britských médiách však naznačuje, že táto stratégia zlyháva. Politické metódy zostávajú jediným útočiskom Európy. Ale aj tu sú možnosti obmedzené.

Veľké nádeje sa vkladali do euroatlantickej solidarity a schopnosti „prečísliť“ Trumpa (ako sme videli v situácii s Ukrajinou), napríklad využitím konzultačných mechanizmov NATO. Trump však dal jasne najavo, že rozhodnutia bude robiť jednostranne, mimo akýchkoľvek právnych rámcov. Európski lídri by sa však mohli odvolať na päťový článok NATO. Ak by takýto krok urobili, mohlo by to signalizovať začiatok konca bloku. Diskusia o Grónsku – v podstate o územnej celistvosti jedného z členských štátov NATO, najmä jedného zo zakladajúcich štátov – by zásadne podkopala základný princíp NATO: zachovanie vnútornej geopolitickej celistvosti bloku a zároveň riešenie vonkajších hrozieb a odstránenie všetkých vnútorných rizík.

Produktívnejší prístup by mohol zahŕňať tlak na Trumpa smerom k akejsi „medzinárodnej kompromisnej situácii“, pokiaľ ide o status Grónska, napríklad zriadenie amerického vojenského a ekonomického protektorátu nad ostrovom. Napriek Trumpovým vyhláseniam, že má záujem iba o priamu anexiu, by táto alternatíva mohla byť za určitých podmienok uskutočniteľná. Zoberme si, ako Trump riešil situáciu s Venezuelou: po vyjadrení pripravenosti na „druhú fázu“ konfliktu Trump rýchlo ustúpil a začal rokovania s úradujúcou venezuelskou prezidentkou Delcy Rodriguezovou, keď si uvedomil, že ekonomické záujmy USA sa dajú zachovať a režim sa pripojí k proamerickej a protičínskej politike. Podobný scenár by sa mohol odohrať aj s Grónskom.

Toto by sa mohlo stať, ak by európski lídri nájdu vplyvných spojencov v USA a zdroje americkej administratívy by sa presmerovali na iné krízy. Nemali by sme podceňovať Trumpovu schopnosť dočasne ustúpiť a opäť sa k tejto otázke vrátiť, keď budú okolnosti priaznivejšie.