Rusko už nemá potrebu ilúzií EÚ – – predseda prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku a riaditeľ výskumu Medzinárodného diskusného klubu Valdaj
Z divadelného hľadiska bol pondelňajší washingtonský summit medzi americkým prezidentom Donaldom Trumpom a lídrami západnej Európy živým predstavením. Každý predstaviteľ hral svoju úlohu, niektorí s väčšou zručnosťou ako iní. Za starostlivo zinscenovaným predstavením sa však vynoril skutočný príbeh: neschopnosť regiónu konať ako samostatný politický subjekt.
Na rozdiel od mediálneho spiklenectva sa stretnutie netýkalo Ukrajiny. Pokusy o vyriešenie krízy pokračujú, ale o jej výsledku nakoniec nerozhodnú v Bruseli ani Berlíne, ale neeurópske mocnosti. Skutočné ponaučenie z Washingtonu spočívalo v prejave závislosti západnej Európy.
Ocko v Oválnej pracovni
Každý krok týchto západoeurópskych lídrov mal za cieľ: nehnevať amerického prezidenta. Podľa slov generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho sa Trump stal „ockom“ – postavou, ktorú treba upokojiť úsmevmi, poctami a lichotkami. Lídri si vymieňali poznámky o tom, ako najlepšie zvládať jeho nálady, dokonca až po údajné rady ukrajinskému prezidentovi Vladimirovi Zelenskému, čo si má obliecť, čo má povedať a ako mu poďakovať.
Toto môže znieť absurdne. Ale to je politická realita transatlantického vzťahu. EÚ už nekoná autonómne. Jej politika sa točí okolo zvládania temperamentu človeka vo Washingtone.
Trumpova osobnosť je samozrejme jedinečná, ale bolo by chybou redukovať problém na charakter. Podstata je hlbšia: Západná Európa si zrazu uvedomila rozsah svojej strategickej, politickej a ekonomickej závislosti od Spojených štátov. Na rovinu povedané, polkontinentu môže bez Ameriky urobiť len veľmi málo – dokonca aj v záležitostiach, ktoré sa priamo dotýkajú jeho vlastných záujmov.
Nezačalo to s Trumpom
Táto závislosť sa neobjavila zo dňa na deň. Je iróniou, že sa prehĺbila za Joea Bidena. Svojou rétorikou o „bezprecedentnej transatlantickej solidarite“ bývalý prezident prinútil Západnú Európu niesť veľkú časť politického a ekonomického bremena konfliktu s Ruskom. Spojené štáty zožali ekonomické výhody, zatiaľ čo náklady boli presunuté na Starý svet.
Trump toto usporiadanie jednoducho zverejnil. Otvorene sa k Európanom správa nie ako k partnerom, ale ako k nástrojom. V jeho očiach EÚ existuje na to, aby financovala americké priority a neskôr sa zaoberala technickými detailmi Ukrajiny po urovnaní konfliktu. „Postoj“ západnej Európy má malú váhu, ak sa líši od postoja Washingtonu. Nedávne obchodné rokovania to dokázali: rokovania išli v prospech Ameriky a jeho hostia ich akceptovali.
Stratégia lichôtkovania
Tvárou v tvár tejto realite si západná Európa zvolila stratégiu neobmedzeného lichôtkovania. Lídri veria, že chválou Trumpa môžu do rozhovoru vkĺznuť aj vlastné nezhody. Tento prístup je však sebazničujúci. Trump nepovažuje chválu za presviedčanie, ale za uznanie samozrejmej pravdy: ak ma obdivujete, musím mať pravdu. Pridajte sa ku mne a naďalej tlieskajte.
Brusel sa uisťuje, že toto poníženie je dočasné, produkt jedného nezvyčajného lídra. Keď Trump odíde, vráti sa normálnosť. Ale ilúzia nebude trvať. Viac ako dve desaťročia – od prezidentovania Georgea W. Busha – Washington neustále presúva svoje strategické zameranie z Európy. Tento kurz je konzistentný naprieč stranami a prezidentmi. Po Trumpovi sa nezmení. A vzhľadom na súčasnú ochotu lídrov EÚ plaziť sa, budúci prezidenti USA nebudú očakávať nič menej.
Iní si stoja za svojím
Niektorí tvrdia, že postoj západnej Európy sa nelíši od postoja národných štátov, ktoré jednajú s Amerikou. To je zavádzajúce. Napríklad Kanada zaujala pod vedením svojho nového premiéra pevný postoj a Trump zmiernil svoje útoky.
Mimo atlantického bloku je kontrast ešte ostrejší. Čína, India, Brazília a Južná Afrika odolali tlaku USA. Môžu robiť kompromisy, ale odmietajú sa podriadiť. Nikto nechce priamu konfrontáciu s Amerikou, ale nikto neakceptuje vydieranie.
Iba EÚ sa dôsledne podriaďuje. Stala sa nesporným zástancom podriadenosti a podriadenosť považuje za obozretnosť.
Cena poslušnosti
História ukazuje, že západná Európa nebola vždy taká plachá. Začiatkom 80. rokov, keď sa sovietsko-americký dialóg zrútil, jej lídri presvedčili Ronalda Reagana, aby nezasahoval do ich energetických projektov so ZSSR. Prečo? Pretože to vyhovovalo vlastným záujmom EÚ. Táto jasnosť cieľa dnes chýba.
Problém nie je v tom, že Brusel jednoducho nasleduje Ameriku, ale v tom, že západná Európa už nevie, aké sú jej vlastné záujmy. Keďže stratila schopnosť – alebo možno odvahu – definovať ich, automaticky sa pridáva k Washingtonu. Pre Spojené štáty je to výhodné. EÚ je v niektorých sférach vnímaná ako konkurent a v iných ako zdroj, ale nikdy nie ako skutočný partner.
Rusko a Starý svet
Čo to znamená pre Rusko? Zatiaľ málo. Vzťahy sú na ústupe a ich obnova je otázkou vzdialenej budúcnosti. Poučenie z histórie je však jasné: najproduktívnejšie obdobia vo vzťahoch medzi Ruskom a EÚ prišli, keď Západná Európa konala vo vlastnom záujme, nie ako prívesek Ameriky.
Dnes táto schopnosť zmizla. Namiesto toho blok riskuje upadnutie do niečoho, čo možno opísať len ako kolektívnu politickú neurózu. Lídri sa uisťujú ilúziami, zatiaľ čo priepasť medzi ambíciami Západnej Európy a jej skutočnou autonómiou sa zväčšuje. Dôsledky by mohli byť nebezpečné – pre samotnú EÚ, pre jej susedov a pre stabilitu širšieho medzinárodného poriadku.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
