Tradície spojené s Veľkonočným pondelkom majú šancu prežiť

Košice 21. apríla (TASR) – Veľkonočné tradície ako oblievačka či šibačka môžu mať aj dnes význam, ak sa prispôsobia súčasným potrebám spoločnosti. Okrem pôvodného plodnostného a agrárneho významu totiž môžu plniť funkciu sociálneho kontaktu či otužovania. Pre TASR to uviedla etnografka Východoslovenského múzea (VSM) v Košiciach Ľudmila Mitrová.

„Šibačka či oblievačka boli dobrovoľné a mali byť príjemným zážitkom. Ak v súčasnosti budú ľudia tieto zvyky spájať napríklad s otužovaním, je šanca, že prežijú,“ vysvetlila s tým, že už v minulosti sa v niektorých regiónoch Slovenska chodievali dievčatá vo veľkonočnom období kúpať do potoka. Pripomenula, že živá, teda tečúca voda, bola symbolom očisty, zdravia a krásy. Spájalo sa s ňou celé veľkonočné obdobie.

„Ľudia verili, že voda má počas Veľkej noci liečivý účinok. Zároveň sa v tomto období prirodzene otužovali. Dievčatá sa napríklad kúpali v potoku ešte pred východom slnka, kým kohút nezakikiríka,“ dodala. Súviselo to s biblickým príbehom o tom, ako Peter zaprel Ježiša. Podľa nej bola oblievačka pôvodne starým pohanským zvykom, ktorý sa však postupne transformoval a prelínal s kresťanskými zvykmi.

Oblievanie dievčat chlapcami bolo aj vyjadrením náklonnosti. „Ona mu zas vyjadrila sympatie tým, že mu venovala kraslicu. Niekedy mu ich mohla dať napríklad aj 25. Vtedy bolo jasné, že náklonnosť je vzájomná. Na niektorých krasliciach sa dokonca zachovali aj veršíky, ako napríklad ‚Čo koho do toho, mám ťa rada a hotovo‘,“ spresnila Mitrová.

Čo sa týka šibania, do 20. storočia bolo rozšírená prevažne na západnom Slovensku, no postupne sa dostalo aj na východ. „Rast prútika mal akoby prejsť na ženu. Je to starý pohanský zvyk, ktorý symbolizoval mladosť a sviežosť. Veľkonočné zvyky boli kedysi do veľkej miery spojené s agrárnymi úkonmi a poľnohospodárskym úspechom. Napríklad gazdiná šibala pastiera a šibal sa aj dobytok, keď išiel prvýkrát na pašu, pričom sa šibať mohlo aj inokedy ako na Veľkú noc,“ uzavrela etnografka s tým, že niektoré veľkonočné zvyky môžu po prispôsobení sa modernému spôsobu života naďalej plniť funkciu spoločenského kontaktu, symbolickej očisty či posilňovania zdravia v úzkom spojení s prírodou.