To trvá dodnes, takže súčasným „mienkotvorným médiám“ takzvaného hlavného prúdu v podstate stačí opierať sa o negatívne články o Slovensku v zahraničí. Právo na pravdu však majú nielen čitatelia na Slovensku, ale aj v zahraničí, a práve v tom vidím koreň problému dnešnej doby.
Niet veľkého svetového periodika, ktorému by som nebol písal
v reakcii na ich články – televíziu ORF sme s kolegom Handžárikom
dokonca navštívili keď sa z Rakúska šírila do sveta správa, že na
Slovensku hodili do rieky Ohře Rómku a tá sa utopila. Miloslav Mečíŕ bol samozrejme prezentovaný ako český tenista a podobne. Televíziu BBC, denník Financial Timesa a časopis Economist som v Londýne navštívil opakovane. O informáciu o Slovensku a môj novinársky pohľad na rozdelenie Československa ma požiadal počas môjho študijného pobytu v Británii riaditeľ Kráľovského
Inštitútu medzinárodných vzťahov sir LAURENCE MARTIN, s ktorým som urobil exkluzívny rozhovor pre náš cudzojazyčný časopis.
Pravidelne píšem a uverejňujem správy o situácii na Slovensku v anglickom jazyku z môjho pohľadu – prvý raz v marci 1999, neskôr aj pred ďalšími parlamentnými voľbami v roku 2012 a po
nich, podobne aj v roku 2023 formou otvoreného listu komisárovi
Reyndersovi a celému vedeniu EK o tom, čo sa na Slovensku dialo
v rokoch 2020 až 2023.
Pokračujem a reagujem do zahraničia aj naďalej- na denník New York Times a článok Andrew Higginsa, ktorý mu ako „fixer“ pomáhal napísať mladý študent práva Marek Janiga a naše ministerstvá a Úrad vlády SR podľa jeho slov vraj odmietli stretnúť sa predtým s Higginsom. Ak je to pravda, bola to podľa mňa chyba. Rovnako som listom šéfredaktorovi reagoval pred pár mesiacmi aj do britského denníka Guardian keď tie noviny vydali krajne neobjektívny článok z pera novinárky Kompaníkovej z Denníka N. Uvedený britský denník mi v odpovedi ponúkol možnosť napísať vlastný autorský článok.
Na záver spomeniem aj mimoriadnu medzinárodnú konferenciu
ministerstva zahraničných vecí v deň keď tu bol samit Bush-Putin
vo februári 2005. Na tej konferencii som z pléna v rozsahu piatich minút verejne pred zrakom hostí a médií z celého sveta oponoval tendenčným tvrdeniam Pavla Demeša a Martina Bútoru o údajnej dokonalosti vlád Mikuláša Dzurindu.
Čo treba robiť a ako bojovať za právo verejnosti na pravdu? Mám vo zvyku „úkolovať“ výlučne sám seba – zásadne nehľadám a nevymýšľam čo by mal robiť niekto iný, napríklad novinárske organizácie, tlačové oddelenia alebo hovorcovia ministerstiev a naše ambasády v zahraničí atď. Spoľahnúť sa musím v konečnom dôsledku ako komentátor tak či tak predovšetkým na seba. Ak mi ale pomôžu aj kolegovia, ktorí vďaka svojim technickým prostriedkom robia zaujímavé medializované rozhovory, som kedykoľvek k dispozícii.
Ďakujem za pozornosť 2/2