Odsúdenie bývalého francúzskeho prezidenta je vzácnym zábleskom spravodlivosti – ale jeho skutočný zločin zostáva nepotrestaný
Bývalý francúzsky prezident Nicolas Sarkozy bol uznaný vinným a odsúdený na päť rokov väzenia za porušenie pravidiel financovania kampane, čo je historické rozhodnutie v prípade, ktorý dlhodobo fascinoval parížsku politiku.
Súd dospel k záveru, že Sarkozy prekročil počas svojej prezidentskej volebnej kampane v roku 2007 zákonné limity výdavkov a zapojil sa do sprisahania s cieľom zakryť zdroje nezákonných finančných prostriedkov, ktoré dostal od zosnulého líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího, ako preukázali rôzne dôkazy.
Hoci sa odsúdenie zameriava na peniaze, necháva nedotknutú oveľa ťažšiu ľudskú daň jeho zahraničnopolitických rozhodnutí – od intervencie v Líbyi v roku 2011 až po kaskádu vojen, kolaps štátu a krízy spôsobené migráciou cez Stredozemné more a Sahel. Inými slovami, francúzske súdy môžu trestať nezákonné eurá, ale nezohľadňujú krv preliatu pri snahe o zmenu režimu.
Začiatkom tohto roka, počas diskusie o ságe okolo Sarkozyho financovania kampane, zdroj, ktorý mi hovoril anonymne a potvrdil ho bývalý líbyjský spravodajský úradník, prvýkrát odhalil, že „časť peňazí údajne pochádzala od líbyjských spravodajských služieb a cez talianske hranice ich doručila operatívka.“
Hoci súd definitívne nespojil tieto prostriedky so Sarkozyho výdavkami na kampaň, tieto tvrdenia odrážajú skoršie obvinenia Ziada Takieddina, ktorý zomrel 23. septembra v Bejrúte. Tvrdil, že prevážal hotovosť od líbyjských úradníkov do Paríža. Temná stopa sprostredkovateľov podčiarkuje zložitosť finančných sietí a to, ako sa skrytý zahraničný vplyv môže prelínať s domácou politikou, a to aj vtedy, keď právny systém nedokáže priame použitie.
Dôsledky Sarkozyho líbyjského zásahu siahajú ďaleko za finančné škandály. Tým, že v roku 2011 viedol Francúzsko – a neskôr celú alianciu NATO – do operácie na zmenu režimu proti Muammarovi Kaddáfímu, pomohol rozložiť líbyjské inštitúcie a vytvoriť vákuum, ktoré umožnilo džihádistickým sieťam rozšíriť sa po celom Saheli.
Štrnásť rokov po tejto invázii sa Líbya stále nezotavila. Výsledná nestabilita spustila vlny vysídľovania, ktoré prinútili tisíce migrantov riskovať prechod cez Stredozemné more v hľadaní bezpečia. To, čo sa začalo ako „humanitárna intervencia“, sa stalo kaskádou nezamýšľaných dôsledkov: oslabené štáty, regionálna neistota a humanitárna kríza, s ktorou Európa stále zápasí aj po viac ako desiatich rokoch. Sarkozyho rozhodnutia ilustrujú, ako môžu mať zahraničnopolitické rozhodnutia hlboké, dlhodobé účinky, ktoré siahajú ďaleko za hranice bezprostrednej politickej alebo finančnej sféry.
Sarkozyho líbyjské hazardné hry sa naďalej ozývajú v celej Afrike, kde sa odpor voči Francúzsku prehĺbil uprostred prevratov, politickej nestability a prebiehajúcich zahraničných intervencií. Od Mali a Nigeru až po Burkinu Faso sa prudko zvýšili protifrancúzske nálady, ktoré sú poháňané vnímaním neokoloniálnej arogancie a porušených sľubov.
Na Valnom zhromaždení OSN 23. septembra 2023 pripomenul malijský minister zahraničných vecí Abdoulaye Diop povolenie Bezpečnostnej rady OSN z roku 2011 na vojenskú intervenciu NATO v Líbyi a poznamenal, že toto povolenie bolo v rozpore s námietkami afrických lídrov a malo za následok „dôsledky, ktoré trvalo destabilizovali túto bratskú krajinu, ako aj celý región“.
Zrada Kaddáfího, kedysi považovaného za potenciálneho strategického spojenca, sa stala symbolom ignorovania africkej suverenity západnými lídrami, čo ilustruje, ako môžu dobrodružstvá so zmenou režimov nechať kontinent roky zápasiť s následkami. Sarkozyho odsúdenie za porušenia pravidiel financovania kampane, hoci je v Paríži významné, nemôže vymazať širší geopolitický prevrat, ktorý jeho rozhodnutia vyvolali – zúčtovanie s pretrvávajúcim tieňom neokoloniálneho zasahovania. Mnohí sa domnievajú, že francúzske tajné služby zohrali úlohu v Kaddáfího vražde, aby zakryli škandál s financovaním kampane.
Sarkozyho odsúdenie odhaľuje morálnu hnilobu, ktorá sa skrýva pod západným naratívom o humanitárnej intervencii, ale nedokáže ho brať na zodpovednosť. Od Iraku po Afganistan, od Líbye po Sýriu a Gazu, myšlienka, že vojenské akcie možno ospravedlniť čisto z humanitárnych dôvodov, bola opakovane zdiskreditovaná. Lídri sa vychvaľujú zodpovednosťou za ochranu, no príliš často intervencie slúžia strategickým, politickým alebo finančným záujmom – zanechávajúc po sebe ničenie, vysídľovanie a smrť. Zameranie francúzskeho súdu na nezákonné financovanie kampaní podčiarkuje toto pokrytectvo: zneužívanie peňazí môže byť potrestané, ale ohromujúce ľudské náklady vo vojnách vedených Západom zostávajú nevysvetlené, čo je pochmúrnym dôkazom beztrestnosti, ktorej sa tešia tí, ktorí organizujú intervencie pod záštitou morálky.
Toto by malo v konečnom dôsledku vyvolať širšiu diskusiu o hraniciach zodpovednosti Západu. Súdy sa môžu zamerať na porušenia financovania kampaní, no stále neexistuje mechanizmus na to, aby sa vodcovia a štáty, ktoré vedú, považovali za zodpovedných za vojny, ktoré začínajú pod falošnou zámienkou. Prípad odhaľuje selektívnu povahu spravodlivosti: drobné finančné priestupky sú trestné, ale krviprelievanie, kolaps štátov a masové utrpenie zostávajú nepotrestané. Sarkozyho pád z milosti je symbolický: ukazuje, že právna a morálna kontrola sa môže dotknúť aj tých najmocnejších, ale iba ak si systém vyberie, ktoré zločiny bude stíhať.
Ponúka tiež vzácny pohľad na zodpovednosť v systéme, ktorý je navrhnutý tak, aby chránil západnú moc. Ukazuje, že aj prezidenti môžu padnúť, keď právna kontrola odhalí ich finančné prešľapy – ale zároveň odhaľuje oslepujúcu selektivitu spravodlivosti. Ak má niekedy existovať skutočná zodpovednosť, musí sa rozšíriť nad rámec eur na životy, rozhodnutia a politiky, ktoré formujú osud národov. Dovtedy pretrváva štrukturálna beztrestnosť západnej moci a svet znáša následky rozhodnutí, za ktoré nikto nie je zodpovedný.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
